Trhový realizmus

A - začal. Ohlásil to pri raňajkách. To je ako? spýtal sa dedo. To uvidíte, povedal Jozef tajomne a zatvoril sa do detskej izby, lebo vlastnú kanceláriu nemal. Uvideli: na obed boli v trúbe pečené zemiaky s mrkvovým šalátom. Na večeru - kakao a k nemu dva grahamové rožky. Dedo dostal o jednu kocku cukru do hrnčeka naviac, lebo sľúbil, že pôjde spať hneď po správach. Deti dostali do školy desiatu bez šunôčky, nátierôčky, bez lekvárovej šatôčky. Chlieb natretý bravčovou masťou a do tašky cibuľa. Pokrájajte si ju až keď budete jesť, inak vám bude rozvoniavať po celej škole, radil Jozef deťom. Vaša triedna má nos na pachy, lebo na rodičovskom povedala, že v prvej lavici dakomu strašne smrdia nohy. Mäso jesť? Kdeže! To je dražoba! Cez týždeň budú múčne jedlá a v nedeľu mama ukuchtí dačo z krkovičky. Po jednom rezni každému a - dosť!
Žiadne dupľované dávky, žiadne dojedanie rezňov veľkých ako lopáre bez prílohy, len tak, k televízii. Žiadne odkladanie na pondelok! Ani mne? spýtal sa dedo bojazlivo. Vy, otec, by ste mäso vôbec nemali jesť! povedal jeho prvorodený syn Jozef. A to už prečo? opáčil dedo. Lebo svojimi umelákmi nič neužujete poriadne a potom máte zažívacie ťažkosti. Dedo sa urazil. Nejedol ani na obed, ani na večeru. Čítal si Bibliu a keď došiel k pamätnej scéne, v ktorej Kristus nasýtil zástupy, rozplakal sa...
Jozef Filištínsky dal dohromady všetky úspory, aj tie koruny, čo synovi Jozefovi najml. odkladali na štúdium a - začal obchodovať. Stal sa spoločníkom firmy Fešáci, s. r. o. Zaregistrovali sa. Ich heslom bolo: U nás nájdete všetko, čo potrebujete!

Fašáci zhotovili vysúvacie lešenie s dômyselnou rýchlou montážou. Pri šesťposchodovej bytovke mali traja chlapi lešenie zmotnované za pol hodiny. Mali zmluvy s murármi na omietky. Mali zmluvy s vodármi, elektrikárom, záhradným architektom, s firmou La plénitude, a. s. v ktorej robili architekti, statici, stavební manažéri. Fešáci sa rozbehli. Dostali objednávky nielen na zatepľovanie, ale aj na stavby na kľúč. Prvý rok bol úspešný. U Filištínov sa mohlo jesť mäso trikrát do týždňa. Deti si kupovali v bufete neďaleko školy všetko, čo chceli. Dedo dostal na Vianoce nový čierny oblek (Komentoval to: To chcete aby som čím skorej zomrel? To ste mi... do truhly? Kde to využijem?) Zuzana, Jozefova manželka, sa vybrala na poľský trh a nakúpila šatstva, kožuch pre seba, dcére šaty na stužkovú, dedovi baranicu z pravej ovčej vlny. Druhý rok bol „normálny.“ Tretí rok bol skok. Menší spolupodielnici firmy ani nevedeli, že veľkopodielnici urobili fúziu s firmou Planéta, a. s. Bola to finančná skupina, ktorá v tom čase vlastnila majetok za (zhruba) štyristo miliónov. Štvrtý rok deda Jozefa posadili do nového auta. Terénny voz z Japonska to bol. Vyviezli ho poľnou cestou pod Skorušinu. Tam, kde kedysi dedo chodieval na huby. Hovoril: Ja tam mám svoje miesta! Keď za pomoci rodiny vystúpil z parádneho auta, na „jeho miestach“ rástla hora. Slabými očami kukal popod stromy. Našiel zhnité muchotrávky. Komprdy, povedal opovržlivo a za pomoci rodiny nasadol na sedadlo potiahnuté kožou.
Jozef - podnikateľ kúpil na Ústí pozemok. Tam bude nová štvrť pre bohatých, povedal. Tam si postavíme dom! V novopostavenom sídle firmy Fešáci mu zriadili kanceláriu. S počítačom. So sekretárkou. S kuchynkou. S kanvicou na rýchle varenie. So zásobou káv, čajov, alkoholu. S chladničkou. Šéf firmy Planéta, a. s. Ing. Dlhoprstý Adalbert Mário Róbert Arpád pri návšteve firmy Fešáci povedal dve vety: Pretože máte krásny slovenský názov, nie anglickú somarinu, strana SNS nás žiada, aby niekto z našej firmy kandidoval do parlamentu. Vybrali sme my: bude to pán Jozef Filištínsky. Blahopriania nebrali konca. Jozef od radosti na druhý deň kúpil svojmu otcovi kus hory, lebo dedo vždy túžil mať vlastnú horu. Dedo si obliekol čierny ancúg, naložili ho do auta, vyviezli ho, pomohli mu vystúpiť; obišiel svoj majetok na vlastných nohách. Na rozdiel od hrdinu poviedky Lva N. Tolstého o tom, koľko toho človek potrebuje, dedo Jozef sa zadýchal a srdce mu dostalo extrasystoly, naložili ho, doviezli do nemocnice, dali infúziu, prežil. Civilizácia od čias veľkého spisovateľa určite pokročila dopredu, lebo Tolstého hrdina mal sľúbené, že toľko zeme dostane, koľko do západu slnka obíde. Obišiel veľa. Keď došiel, zomrel od vyčerpania. Potreboval len štyri krát dva metre...
Nášho hrdinu Jozefa Fililištínskeho najstaršieho lekári zachránili infúziami a vrátili do života. Doma oblek odložili...
Na piaty rok sa firma Planéta dostala do konkurzu. V novinách sa nevysvetlilo, prečo. Poslanec Filištínsky nezistil prečo, aj keď mal „kontakty“. Advokáti si dali dobre zaplatiť - tiež sa im nepodarilo zistiť prečo. Ani na ministerstve hospodárstva nič nezistili.
Ja viem prečo! povedal dedo Jozef: Rozkradli sami sebe svoje, ukradli aj cudzie. Jožo, štartuj mašinu, idem sa posledný raz pozrieť do svojej hory. Potom sa vrátime k strave, ktorú sme mávali odjakživa. Čo sedíš ako zmoknutý kohút?, rozčúlil sa na syna. Jozef Filištínsky mladší povedal jedinú vetu: Auto som už predal. Veta sa zavesila pod strop a mala tvár smutnú ako bieda. A pretože ráno ktosi zomrel, na veži sa rozoznel umieráčik...