y,“ hovorí so smiechom riaditeľ tohto sociálneho zariadenia Ján Vrábeľ. Domov dôchodcov existuje v obci od roku 1996, teda už jedenásty rok. A jeho kapacita je stále využitá naplno. Momentálne v ňom žije 51 starých ľudí a invalidných dôchodcov. Do roku 1998 bol súčasťou zariadenia aj penzión, určený hlavne pre dôchodcovské manželské páry, ale po zmene právnych noriem bol zrušený. Tí, ktorí v penzióne žili, v ňom však mohli zostať, neprijímali iba nových obyvateľov. V súčasnosti žijú v penzióne ešte traja ľudia.
Obyvatelia domova sú ubytovaní väčšinou v dvojposteľových izbách. Len dve izby sú štvorposteľové a sú v nich ležiaci klienti. Každá izba je vybavená sociálnym zariadením. V domove je okrem toho kuchyňa, jedáleň, spoločenská miestnosť a kaplnka. „Každú nedeľu popoludní sa tu slúži svätá omša, pretože nie všetci sú schopní ísť na bohoslužby do kostola. Navyše v celom domove je televízny signál a kto chce, môže sledovať prenosy zo svätých omší v televízii,“ informuje nás riaditeľ J. Vrábeľ. Niektorí chlapi si radi zájdu aj do neďalekej krčmy. Nielen na pivo či pohárik, ale i na kus reči. „No nie sú s nimi nejaké vážne problémy. V minulosti to bolo o niečo horšie,“ dozvedáme sa od riaditeľa.
O obyvateľov domova sa stará 23 zamestnancov, z toho 10 zdravotných sestier a ošetrovateliek a dve sociálne pracovníčky. Zvyšok personálu tvoria kuchárky a servisní pracovníci. Dôchodcovia majú teda zabezpečenú nielen zdravotnú, ale i sociálnu starostlivosť. „Každý rok pripravujeme pre našich klientov rozličné akcie a výlety. Vlani sme boli napríklad v skanzene vo Vychylovke a zobrali sme so sebou aj vozíčkarov,“ hovorí J. Vrábeľ. „Minulý rok sme tu mali návštevu z Domova dôchodcov v Sušanoch. Tento rok sa im chystáme návštevu vrátiť.“ Sociálne pracovníčky sa pre obyvateľov domova usilujú každý deň vymyslieť nejakú činnosť. „Vyrábame rozličné výrobky z dostupných materiálov, ktorými si potom dôchodcovia zútulňujú prostredie domova, alebo nimi obdarúvajú svojich blízkych,“ vysvetľuje sociálna pracovníčka Daniela Belicajová. „Radi sa tiež hrávajú spoločenské hry, napríklad pexeso, karty, človeče nehnevaj sa, scrabble a iné. Ale, čo majú vari najradšej, sú oslavy narodenín, menín a rôznych sviatkov. Tie bývajú vždy s pohostením a hudbou.“ V lete sa zas starajú o kvety, pomáhajú pri úprave okolia domova. Ale tí mobilnejší radi pomáhajú aj pri nákupoch alebo pri vybavovaní rozličných záležitostí. V októbri, mesiaci úcty k starším, chodia starké a starkí pravidelne do materskej školy, kde majú pre nich najmenší pripravený kultúrny program.
Ako sme už spomenuli, obyvatelia domova sa radi zabavia. „Keď ich sociálne pracovníčky zavolajú do spoločenskej miestnosti, vždy sa tešia, že budú robiť niečo zaujímavé,“ prezrádza riaditeľ domova. Dôchodcovia oslávili aj koniec fašiangov v utorok 20. februára. Ako sme sa dozvedeli, tancovali aj tí, čo chodia o paličkách a dokonca i vozíčkari. Zrejme práve dobrá atmosféra v domove a starostlivosť zdravotného personálu spôsobili, že dvaja klienti, ktorí prišli do domova na vozíčku, dnes už samostatne chodia. Pani Jitka Molnárová sa do domova dostala minulý rok v auguste, priamo z liečby v nemocnici. Po infekčnom zápale pľúc a pohrudnice veľmi schudla, ochablo jej svalstvo a nemohla chodiť. „Veľkú nádej na chodenie jej lekári nedávali. Keď sme šli do Vychylovky, nakladali sme ju do autobusu na vozíčku, ale po dvoch mesiacoch sa rozchodila a na Katarínu už tancovala,“ hovorí riaditeľ J. Vrábeľ. „Včera (na oslave konca fašiangov – pozn. red.) už zabávala spoločnosť. Je veľmi spoločenská, utužuje kolektív a udržiava ho v dobrej nálade,“ dodáva D. Belicajová. O tom sme sa presvedčili aj my, keď nám rozpovedala historku o svojom príchode pred nebeskú bránu. Svätý Peter ju však od brány vrátil: „Molnárová, vaša sviečka bude horieť ešte 30 rokov,“ povedal jej vraj. To sa má teda dožiť stovky, lebo teraz má 71. Pani Molnárová pochádza z Moravy, ale žila v Martine, kde – ako nám povedala – spievala v divadelnom orchestri. Ako mladá spievala už v Brne, kde mala študovať na konzervatóriu – na to však nemala dosť peňazí. Je optimistka a hoci jej je v domove dobre („Cítim sa tu šťastná,“ povedala), verí, že sa ešte vráti do svojho bytu v Martine.
Pán Červeň prišiel do domova pred niekoľkými týždňami z doliečovacieho zariadenia tiež na vozíčku. Vyzeralo to, že bude ležiaci klient, ale po pár dňoch sa pozviechal a na fašiangovej oslave už tiež tancoval. Ako sa to personálu domova podarilo docieliť? Čo ho prebudilo k životu? „Povedala by som, že to bol prístup nás sestier. Ujo sa dosť opúšťal. Pre nás nie je problém klienta učesať alebo podať mu piť, no naším cieľom je dosiahnuť, aby sa vedel sám hýbať a dokázal sa o seba postarať. Povedala som mu: Ujo, vyberte si – buď budete ešte dvadsať rokov ležať a všetko vám podáme do ruky, alebo budete chodiť na svojich. On mi na to, že ako viem, že bude žiť ešte dvadsať rokov. A ja mu hovorím: Aj keď budete žiť len mesiac, vždy je lepšie, keď sa budete hýbať, ako ležať na posteli. Tak sa potom snažil. Nasilu sme ho postavili a pomáhali mu urobiť zopár krokov. Po štyroch dňoch už dokázal chodiť sám,“ popisuje nám príbeh pána Červeňa sestra Daniela Straková. „Myslím si, že musel predtým padnúť a to v ňom vyvolalo strach, bál sa postaviť a sám chodiť. Keď sme mu pomohli postaviť sa a držali sme ho pri chôdzi, znova nadobudol istotu,“ dodáva sestra Viera Brišová. „Keď naša kuchárka videla tento prípad, povedala nám: ,Keď ja raz prestanem chodiť, tak ma dajte len do domova,“ smeje sa Daniela Straková.
V domove žije necelé dva mesiace aj bývalý novinár a autor niekoľkých publikácií Vladimír Hujík. Kedysi pracoval v bývalej Smene, kde sa venoval hlavne národopisnej tematike. Ako nám prezradil, napísal zbierku básní Život na zemi a momentálne pracuje na súbore javorníckych povestí s názvom Divotvorný tulák. „Ja som tu chodieval, keď sa na MNV rozhodovalo, že sa tu takéto zariadenie bude stavať,“ povedal nám. Vtedy ešte netušil, že sa do oravskolesnianskeho domova dôchodcov dostane aj on.
