í sú ochotní túto vzácnu tekutinu darovať iným. Všetci to robia hlavne preto, že sú zdraví a chcú pomôcť iným. Čo však darcovia za túto svoju dobročinnosť dostávajú? Kávu, čaj, rožok, dobošku a 60-korunový stravovací lístok, za ktorý sa však nenajedia takmer v žiadnej reštaurácii. Je pravda, že je to darovanie, takže darcovia by mali počítať s tým, že za to nedostanú nič. Ale naozaj si nezaslúžia väčší a viditeľnejší prejav vďaky?
Jana Kulichová zo Suchej Hory bola uplynulý utorok darovať krv už 108-krát. Okrem toho daruje aj krvnú plazmu a krvné doštičky. Kedykoľvek jej zavolajú, že nejakú zložku krvi potrebujú, sadne do auta a ochotne príde. V kútiku duše sa však aj ona, tak ako mnoho iných darcov, cíti nedocenená. „Kedysi sme mali aspoň dvojtisícovú úľavu na daniach, aj tú nám však asi pred dvoma rokmi zobrali. Dôvod sme sa doteraz nedozvedeli. Pravdepodobne je na Slovensku taká zlá ekonomická situácia, že nám tieto zľavy museli zrušiť. Často chodím do Banskej Bystrice a viem, že tu darcovia majú aspoň aké-také uznanie. Podľa toho, akú majú plaketu, dostávajú raz ročne peniaze na cestovné. Mesto si jednoducho našlo zopár financií na to, aby im ukázalo, že si ich váži. Tu za nich bojuje aspoň primátor, na Orave si nás však vôbec nevšímajú. O darcovstve sa hovorí len vtedy, keď je nejaká akcia, napríklad Valentínska alebo Vianočná kvapka krvi. Zvyšok roka sa však na nás akosi zabúda. Som z toho veľmi sklamaná a viem, že nie som sama,” povedala nám pani Jana. Obrovské sklamanie zažila aj pred štyrmi rokmi na odovzdávaní diamantovej plakety. „Bolo nás tam veľa, ale na každom bolo vidieť značné sklamanie. Pohostenie bolo veľmi biedne, dokonca sme neboli hodní ani toho, aby si nás odfotili. Myslím, že takéto maličkosti zanechajú v človeku veľmi veľa,” hovorí smutne.
Nad týmto problémom sa začala viac zamýšľať po poslednom návrate z B. Bystrice. Tu ju k tomu motivoval doktor Ján Hudec, predseda Klubu darcov krvi na Slovensku, z Roosveltovej nemocnice. Na Orave však klub darcov neexistuje, takže za nich nemá kto bojovať. A jeden človek veľa nevybaví... No pani Jana sa rozhodla, že to aspoň skúsi. Premýšľala už aj nad tým, akým spôsobom by darcov mohli oceniť. „Je mnoho spôsobov, ako by sa dala prejaviť vďaka. Pomohli by zľavy na cestovnom, diamantoví darcovia by si možno zaslúžili nejaký rekondičný víkendový pobyt, prípadne zľavy, ak si chcete urobiť chrup. Jednoducho, akýkoľvek náznak toho, že si ich pomoc verejnosť váži, by bola dobrá. Konkrétny spôsob by však už museli vymyslieť na vyšších miestach. Myslím, že treba niekoho iniciovať, aby sa s týmito vecami začali zaoberať. Viem, že darcovia nie sú ekonomicky lukratívna skupina. No neviem, čo by sa stalo, keby sa na nejaký čas všetci dohodli, že krv darovať nepôjdu. Až potom by si niekto možno uvedomil, že sú nevyhnutní pre celú spoločnosť,” hovorí Jana.
Vzhľadom na spomínanú problematiku sme oslovili aj kompetentné osoby, ktoré majú právomoc na to, aby mohli darcov oceniť. „V Dolnom Kubíne a v prímestských častiach majú držitelia zlatej plakety zľavy na cestovnom a v mestskej plavárni. Na to im však prispieva mesto a SAD-ka. My by sme boli najradšej, keby sme mohli darcom poskytnúť čo najviac výhod a zliav, to by nám však museli potvrdiť na ústredni v Bratislave. A tým by to musel tiež niekto schváliť. Bohužiaľ, keďže je zatiaľ na Slovensku taká finančná situácia, aká je, pravdepodobne to nie je možné,” povedala nám Eva Polesná z Územného spolku SČK v Dolnom Kubíne. Marta Birasová, primárka Hematologicko-transfúzneho oddelenia v Trstenej tiež nevidí možnosti zvýhodnenia darcov ružovo. „Možno by sme to aj mohli urobiť, ale najskôr by sme sa na tom museli s niekým dohodnúť. Takáto dohoda však zatiaľ neexistuje. Podarilo sa vyčleniť istú finančnú čiastku, aby sme mohli zdvihnúť výšku stravného lístka, ale to je všetko. Vidím to jedine tak, že by darcom začali vychádzať v ústrety aspoň zamestnávatelia. Mnohí totiž idú darovať krv s tým, že si musia zobrať na jeden deň dovolenku. A pokiaľ ide o rekondičné pobyty, potrebovali by sme na ne vysoký obnos financií. Vzhľadom na situáciu v zdravotníctve sme však radi, že vôbec dokážeme fungovať,” vysvetlila nám primárka.
