Hruštín – Ľudový rezbár Ján Šeliga vytvoril dosiaľ vyše 150 drevených plastík. A každú z nich nejako pomenoval. Akoby to boli živé bytosti. Aj to iste niečo prezrádza o jeho láske k rezbárskemu umeniu.
S drevom žil odmalička. Jeho otec bol stolár a tak sa s touto prácou veľmi skoro a prirodzene zoznámil aj on. „Nožík-rybku som mal už ako malý chlapec. A že som ho dosť často aj aktívne používal, o tom svedčia viaceré, dodnes viditeľné jazvičky na mojich rukách,“ hovorí. „Pri pasení dobytka som vyrezával ozdoby na lieskové palice pre seba i pre kamarátov, čo so mnou pásavali.“ Neskôr, už s otcovým stolárskym náradím, vytváral drevené napodobeniny pušiek. V tom období robil už aj drobné sošky, makety Oravského hradu, kráľov, princezné, princov, pastierov a podobne do bábkového divadla. V mládeneckom veku sa jeho rezbárske aktivity na istý čas utlmili. Skončil strednú priemyselnú školu elektrotechnickú a ako elektrikár začal robiť v Širokej. Túto prácu robil až do odchodu na dôchodok. Kvôli práci v sťažených podmienkach mal dnes 55-ročný Ján Šeliga možnosť odísť do riadneho dôchodku skôr, čo aj využil. Aj na dôchodku má však práce stále dosť - robí ešte údržbára pre obec. A vo voľnom čase sa venuje rezbárstvu, ku ktorému sa vrátil v 70-tych rokoch minulého storočia. V tom čase vyrezával svoje postavičky z dreva dnes už legendárny Dedo Siváň v susednom Babíne. „O Dedovi som vtedy vedel málo. Počul som iba okrajovo, že robí betlehemy. S jeho synom Štefanom, ktorý nedávno zomrel a tiež bol rezbárom, som pracoval v Širokej,“ spomína J. Šeliga. K rezbárstvu sa dostal nezávisle od iných, pretože mal k tomu vzťah. Zaujímal sa o folklór a históriu, v sedemdesiatych-osemdesiatych rokoch preto začal vyrezávať postavičky mužov a žien v ľudovom odeve. Neskôr pribúdali figúrky zo salašníckeho prostredia a postavičky tradičných remeselníkov. K tomu sa pridružili figúry Janošíka a zbojníkov. Jeho tvorbu si začali všímať nielen príbuzní a priatelia, ale aj odborníci. Prvú výstavu mal v roku 1987 v Nižnej nad Oravou a odvtedy už absolvoval približne 20 spoločných a samostatných prezentácií. A nebolo to iba na Slovensku, ale aj v Poľsku a v roku 1997 dokonca v anglickom Brightone. Svoje práce spravidla nepredáva, zvyčajne ich darúva. Je rád, keď sa dostanú na správne miesto a do správnych rúk. Okrem príbuzných a priateľov majú jeho plastiky aj niektoré múzeá a galérie. Na plenéroch vytvára väčšinou sochy v životnej a nadživotnej veľkosti, ktoré zostávajú obyčajne na mieste konania podujatia. V poslednom období robí historické postavy. Má ich už celý rad, napríklad Sama, Pribinu, Svätopluka, jeho manželku Svätožízňu, Žofiu Bošniakovú, Alžbetu Bátoryovú, Juraja Thurza. Vyrezával aj Cyrila a Metoda i pápeža Jána Pavla II. „Mám taký plán do budúcnosti – doplniť tieto historické osobnosti Slovenska o ďalšie. A druhým mojím plánom je vytvoriť postupne väčší betlehem, ktorý by sa skladal zo súsoší. V tom by bola jeho zvláštnosť, pretože betlehemy sa bežne robia z jednotlivých postáv,“ dozvedáme sa od hruštínskeho rezbára. Časť súsoší do tohto betlehemu už má hotových. Dokončené dielo bude určite veľmi zaujímavé.
Ján Šeliga pracuje hlavne s lipovým drevom. Ale väčšie sochy do exteriéru robí z topoľa. „Topoľ sa na sochy, ktoré majú byť vonku, hodí viac, lebo dlhšie vydrží,“ hovorí rezbár.
Okrem rezbárčiny má Ján Šeliga aj iné koníčky. Už od detstva rád kreslí a maľuje. Niekoľko jeho maľovaných obrázkov zdobí steny jeho domu, ďalšie sú ako dary u príbuzných a známych. V súčasnosti však nemaľuje, pretože, ako hovorí, nemá na to čas. Niet sa čo čudovať, keď je aj vášnivým horským turistom. Spolu s námestovským klubom turistov už preliezol hory v mnohých európskych krajinách. Naposledy bol v Škandinávii a pobaltských štátoch. Navyše rád číta, najmä technickú a historickú literatúru, a zaujíma ho aj astronómia. Menšie hvezdárske ďalekohľady si dokonca urobil sám.
Pokiaľ ide o rezbárske remeslo, Ján Šeliga má v Hruštíne aj mladých nasledovníkov. Jedným z nich je jeho synovec Miroslav Šeliga, ktorý sa rezbárčine vyučil na SOU v Nižnej. „Títo mladí však už majú iný štýl, ako my starší,“ konštatuje ľudový rezbár, ktorého sochy majú záujemcovia možnosť vidieť napríklad v galérii ľudovej plastiky v Babíne. Rudolf Jurolek