Knokaut, ktorý som dostal len nedávno, mi to však v hlave rýchlo upratal a dnes som spokojný a vyrovnaný so skutočnosťou, že som v zrelom veku. A nechcel by som na tom už nič meniť. Možno niekoho napadne, že to po tom K. O. nemám v hlave v poriadku, ale možno zmeníte názor po nasledujúcich riadkoch.
Fotografovanie a amatérska fotografia sa stala mojím koníčkom len prednedávnom. Kvôli pekným záberom si dokážem privstať za úsvitu, prípadne sa vyštverať na naše dvojtisícovky. Mysľou a srdcom som Oravec a tak som sa rozhodol, že oko objektívu zameriam na krásy hornej Oravy v okolí Námestova a Oravskej priehrady. To som ale netušil, akého sklamania sa dočkám. Dnes s plnou vážnosťou môžem povedať, že horná Orava je skvostná, ale len zo Sivého vrchu vzdialeného niekoľko desiatok kilometrov. Odtiaľ je neuveriteľne očarujúca. No iba kým sa nevrátite naspäť a nepozriete sa na tú „krásu“ zblízka.
Dva roky sa snažím v okolí Námestova a Oravskej priehrady uloviť do svojho archívu fotografie čarovnej oravskej prírody. Naposledy mi to umožnilo januárové jarné počasie –umožnilo mi vybrať sa do prírodných zákutí, ktoré som navštevoval v mladosti. Nedočkavo som v rukách zvieral fotoaparát so statívom, s detským nadšením sa tešiac na machové lesné cesty, čistiny a húštiny, ktoré mi ostali v mysli ako krásne spomienky. To, čo som však videl, bol poriadny knokaut. Preberám sa z neho ešte dnes. Po trojhodinovom „love“ som sklamane odložil fotoaparát. Bez jediného záberu. Rozbité lesné cesty s množstvom oleja v kalužiach, lesné čistiny a húštiny rozryté od ťažkej techniky mi neumožnili spraviť ani jedinú snímku. Až tu som si uvedomil, aké mám šťastie, že som sa pred tridsiatimi rokmi mohol pohybovať v lone očarujúcej hornooravskej prírody a precítiť všetku krásu, ktorú nám ponúkala. Je mi ľúto, že som vtedy nemal fotoaparát, ktorým by som mohol všetky skvosty našej Oravy zachytiť. Veľa očarujúcich miest sa totiž už naveky vytratilo zo zemského povrchu.
Dnes už môžem mojim deťom iba rozprávať o krásnej prírode, ktorá tu bola ešte nedávno. Keď prechádzame rúbaniská, obchádzame smetiská, pozorujeme dúhové olejové škvrny a odpad v Oravskej priehrade, moje rozprávanie im musí pripadať až nejako „divnô“, alebo ako scifi poviedky...
Po týchto nemilých skúsenostiach som dostal ešte väčšiu chuť zvečniť aspoň zostávajúce krásy Oravy, ktorých je už veľmi málo. A aj posledné čarovné miesta sa rýchlo tratia vo víre našej arogancie voči prírode. Vážne sa pohrávam s myšlienkou web stránky, kde by sme mohli spoločne prezentovať očarujúce a alarmujúce fotografie oravskej prírody nielen pre našu, ale aj pre ďalšie generácie. Fotografia by nemala byť len nostalgickou spomienkou, ale hlavne prostriedkom na zamyslenie sa a motiváciou na zvýšenie úsilia pre zachovanie toho najväčšieho prírodného bohatstva ktoré tu (ne)máme. Je to očarujúca príroda.
Pošlite mi svoj názor na present@post.sk.
Autor: Miroslav Hajdučík
