Od roku 1975 navštevoval kurzy maľby u karvinského výtvarníka Oldřicha Bioka a externe začal študovať odbor výtvarná propagácia na strednej priemyselnej stavebnej škole. Zároveň pracoval v ostravskom filmovom štúdiu ako maliar pozadia a miešač farieb. V roku 1986 sa vrátil na Slovensko. Svoje maliarske práce vystavuje od roku 1983 tak na spoločných, ako i samostatných výstavách. Okrem divákov na Slovensku videli jeho tvorbu v Čechách, Poľsku, Bulharsku, Holandsku a Nemecku. Zúčastnil sa vyše 40-tich maliarskych plenérov u nás i v zahraničí. S manželkou Tatianou a synom Jankom žije v Námestove. Ich byt je plný jeho obrazov a maliarskych pomôcok. Len štetcov má celé stovky, mnoho z nich vlastnoručne vyrobených. Steny bytu však zdobia aj obrazy iných výtvarníkov, hlavne priateľov.
Maľovať ste začal už na základnej škole. Ale pre deti je maľovanie v podstate hrou, prirodzenou aktivitou. Kedy ste začal maľovať so všetkou vážnosťou?
Už od 4. ročníka základnej školy to bolo aktívne a vážne. Učitelia vo mne objavili talent a podnecovali ma v ňom. Začal som sa zúčastňovať rozličných súťaží a výstav, školských i okresných a odvtedy sa to so mnou ťahá stále. Už ako žiak som sa vzdelával sám doma, vystrihoval som si z časopisov obrázky a články o výtvarnom umení - proste už vtedy som vedel, že budem maľovať.
Prečo vlastne maľujete? Veď je toľko iných činností na svete, ktorým sa môže človek venovať...
Pokladám to za prirodzenú súčasť môjho života. Hoci som sa venoval aj iným činnostiam, napríklad literatúre, gitare, jazdil som na kajaku, behal na bežkách, maľovanie zostávalo pre mňa vždy istým pevným bodom. Pre mňa je normálne maľovať. Tak som sa narodil - čo už.
Absolvoval ste mnoho maliarskych plenérov a sympózií, na ktorých ste sa stretol s viacerými maliarskymi osobnosťami. Ktoré z nich najviac ovplyvnili vaše výtvarné smerovanie?
V začiatkoch boli pre mňa lektori na plenéroch učiteľmi, ale neskôr sme boli ako rovný s rovným. V prvom rade by som spomenul Júliusa Kollera, ktorý ma zasvätil do intermediálnej tvorby. U neho si cením bezprostrednosť výtvarného vyjadrenia netypickými prostriedkami. Rád si spomínam na Mojmírovce, kde sme s ním v prírode vytvárali objekty. V Slovenskom raji sme zas robili intermediálny priestor. Blízki sú mi tiež Alexander Bohó a Ján Smutný. Tie plenéry mi dávajú najviac v tom, že mám možnosť spoznať ľudí a každý z nich v človeku zanechá nejakú stopu. Mohol som na nich konfrontovať svoju tvorbu s umelcami vlastne z celého sveta. Také stretnutia dokážu inšpirovať a povzbudiť.
Od realistickej maľby v posledných rokoch prechádzate k oveľa uvoľnenejšiemu maliarskemu rukopisu, v niektorých obrazoch až abstrakcii. Prečo?
Prišlo to samo od seba a pokladám to za úplne prirodzené. Ale nepovedal by som, že som to predtým nerobil. Experimentoval som, ale upustil som od toho a teraz som sa k tomu zase vrátil. Mám obdobie, keď tvorím takýmto spôsobom, ale nie každá vec, ktorú robím, je abstraktná. Teraz sú moje myšlienky, to, čo chcem povedať, naznačiť, najlepšie vyjadriteľné touto formou. To hĺbanie v určitých veciach človeka doženie až k abstrakcii. A niekedy zase k prirodzenosti, úplne voľnej maľbe, keď človek potlačí naučené a nechá sa riadiť úplne prvotnými, čistými pocitmi.
Maľuje aj vaša manželka Tatiana. Nepohádate sa občas kvôli maľovaniu?
Manželka maľuje na textil. Veľmi krásne, originálne, až ju obdivujem, čo vie. Je veľmi tolerantná, ohľadne umenia nemáme žiadne spory, a ani sme nemali. Pravdaže, povieme si svoju mienku, ale ja sa na tú jej väčšinou musím spýtať.
