V súčasnosti je študentom 4. ročníka Akadémie umení v Banskej Bystrici, odbor filmová dokumentárna tvorba. Autorsky začínal humoristickými príspevkami pre Rádio Rebeca a písal aforizmy a fejtóny pre týždenník Naša Orava, v ktorom neskôr pracoval ako redaktor. Humorné príspevky publikoval v oravských týždenníkoch, ale aj celoslovenských humoristických časopisoch. Je spoluzakladateľom celoslovenského humoristicko–krížovkárskeho časopisu Zábavník s krížovkami. Od roku 1999 spolupracuje so Slovenským rozhlasom ako autor príspevkov pre zábavníky, najmä Sobotník a Superschopa. Odvysielané boli jeho humoristicko–satirické pásma Jánošík (2002), Človečinec (2003) a Cesta okolo sveta (2004). Silvestrovské zábavníky, na ktorých pracoval ako scenárista, režisér i hlavná postava, vyrobené v dolnokubínskej televízii, zvíťazili na celoslovenskej prehliadke lokálnych televízií Slovenska, aj dvakrát na česko-slovenskej prehliadke lokálnych. V roku 2005 jeho dokumentárny film Pätnásteho... získal prvú cenu na celoslovenskej súťaži CINEAMA 2005 v kategórii filmových škôl a bol vybraný do súťažnej sekcie Na ceste na Medzinárodnom filmovom festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach. V roku 2006 spolu s Ivanom Kršiakom dokončili dva filmy Na druhom brehu a Na hrane, s ktorými sa v súčasnosti prezentujú na viacerých filmových festivaloch. Najmä film Na hrane si získal obľubu u divákov nielen na Slovensku, ale aj za riekou Moravou.
Dosť dlho ste sa venovali novinárčine, teda práci so slovom. Pred pár rokmi ste však prešli k filmu – práci s obrazom. Čo vás k tomu priviedlo?
Možno som sa až tak veľmi nepresmeroval, len som sa trochu rozšíril. Proste to sa junákom po tridsiatke bežne stáva, že priberú. Ja som tak k slovu pribral ešte obraz. Akurát už aj predtým som vedel, že novinárčina nie je moja budúcnosť, ale len dobrá skúsenosť. Povedzme, že obrazom sa dá u nás ešte stále slobodnejšie vyjadrovať ako slovom. Ale stále ma baví písať, ibaže teraz už píšem iba keď mám náladu a chuť. A momentálne mám oveľa väčšiu chuť nakrúcať.
Kedy ste film objavili pre seba?
Ak si odmyslíme kino a televíziu, tak film ma určite chytil cez školu. Jeden pondelok som si v novinách prečítal oznam, že akadémia umení vypísala doplňujúce prijímacie skúšky. Najprv som váhal, že už asi budem na takú školu trošku odrastený. Našťastie, môj zlatý syn mi povedal, že nech to aspoň skúsim, veď vraj za to nič nedám. Nemal úplne pravdu. Stálo ma to tisícku za skúšky a za autobus. Na ďalší pondelok som bol na skúškach a po dvoch týždňoch aj na zápise. Potom som asi naozaj pre seba objavil čaro filmu. Akurát teraz Ľubko junior tvrdí, že so mnou sa občas nedajú filmy pozerať, lebo všetko komentujem a beriem mu ilúziu, ktorú majú filmy vytvárať. Ale už sa trochu krotím. (smiech)
Už štvrtý rok študujete na filmovú dokumentárnu tvorbu. Ako štúdium ovplyvnilo váš prístup k filmovaniu?
Aby som nepreháňal, tak asi o stosedemdesiatdeväť stupňov. Môj pohľad na výrobu filmu sa po nástupe do školy úplne zmenil. Je to asi podobné, ako keď veríte, že deti nosia bociany. Zrazu však zistíte, že existuje iná cesta, ktorá môže byť v istých fázach príjemná, objavná až vzrušujúca, ale zároveň samotný pôrod môže byť aj veľmi bolestivý. Záleží potom už len od toho, v akej fáze sa pri výrobe filmu ocitnete. Ako začiatočník si momentálne vychutnávam všetky podoby zrodu filmu.
V Infoštúdiu Dolný Kubín ste začínali ako redaktor, neskôr ste prešli ku kamere...
...na školu ma tiež pôvodne prijali na scenáristiku a dramaturgiu. Ale hneď v prvom ročníku som sa nechal preradiť na réžiu, plus aj špecializácia na kameru, v ktorej som sa asi viac našiel. A práve dolnokubínskemu Infoštúdiu vďačím najmä za to, že som si mohol v praxi najlepšie otestovať prácu s kamerou.
Ako sa vlastne taký film robí?
Uff! Keby som dokázal na túto otázku odpovedať stručne, vo svete by sa nakrúcalo oveľa viac filmov a nepotrebovali by sme ani školy. Aj keď teda škola ešte nie je zárukou dobrého filmu. Ale bez nej je to prakticky nemožné. Film však rozhodne nie je dielom jednotlivca. Ja som mal asi to šťastie, že som sa v jednom ročníku našiel s Ivanom Kršiakom, s ktorým teraz spoločne nakrúcame filmy. Zaujímavá dvojka. Jeden bývalý vojak z povolania, ktorý v Bystrici hrá na saxofóne vesmírny rock v Orchestri nového primitivizmu a druhý bývalý hutník, ktorý okrem toho, že sa snaží v mestskej televízii, zbožňuje kvety a moderoval štyri oravské missky, čo mu ten druhý neustále všade na verejnosti pripomína. Ideálny tandem na tvorbu filmov, nemyslíte?
Vaše filmy boli viackrát ocenené. Ktoré z úspechov si najviac vážite?
Teraz by som mal asi povedať, že poslednú cenu z Medzinárodného festivalu outdoorových filmov v Čechách za film Na hrane, ktorú sme si s Ivom boli prevziať v decembri. Ale nás už veľmi potešilo, že sme sa dostali na tento festival, ktorý putoval po 19 českých mestách. Cena bola už len akousi povestnou smotanou, ktorú sme zlizli. Úspechom je určite už aj to, že sme prešli do hlavnej súťaže na viacero medzinárodných festivalov či už v Čechách alebo na Slovensku, kde sme sa ocitli v konkurencii s filmami rôznych profesionálnych filmových a televíznych produkcií, s rozpočtami ktorých sa mi nemôžeme ani porovnávať.
Skúšali ste šťastie aj na festivaloch mimo Slovenska a Čiech?
Na konci minulého roka sme film Na hrane otitulkovali do angličtiny a práve ho ako návnadu hádžeme na rôzne zahraničné festivaly prakticky po celom svete. Tak uvidíme, či sa niekto chytí, alebo či chytíme niečo my.
Na čom práve pracujete?
Práve v tomto období som sa mal vyhnúť zime a od 1. februára nakrúcať v Guinei. Štyridsať stupňov v tieni a tieň žiadny. Ale týždeň pred odletom mi volala režisérka z Prahy, že v Guinei sa bojuje, vraj musím chvíľu počkať, kým sa im minú náboje, alebo sa nejako dohodnú. Zaočkovaný som však tak, že hádam by som hneď mohol jesť zo zeme v niektorej z rómskych osád na východe.
Aké sú vaše ďalšie tvorivé plány?
Len nedávno sme dokončili jeden umelecký úlet, obrazovú esej o maliarovi, ktorá mala premiéru 19. januára v Banskej Bystrici. Teraz by sme sa chceli s Ivanom vrátiť späť ku klasickému Slovenskému pastierskemu filmu, ktorého manifest sme vyhlásili minulý rok. Povedané ľudskou rečou, pripravujeme súčasne tri projekty dokumentov o obyčajných ľuďoch, na ktoré sa možno stačí pozrieť z iného uhla a povedzme, že aj za málo peňazí môže vzniknúť celkom zaujímavá muzika.
Na písanie ste v súčasnosti úplne zanevreli?
Cez vianočné sviatky som si pod stromček daroval nejaký čas a napísal som zopár humoristických vecí pre Slovenský rozhlas. Rozpracoval som aj niečo väčšie, čo som posunul na posúdenie známemu slovenskému spisovateľovi, keďže som vedel, že on mi povie svoj názor a nebude ma kŕmiť zdvorilosťami, len preto, lebo sme kedysi dávno vypili spolu jedno pivo. Po dvoch týždňoch mi zavolal a povedal: „Mám pre teba zlú správu, je to dobré.“ A tak pravdepodobne ešte chvíľu potrápim nielen kameru, ale asi aj seba a počítač.
