Nuž problém to naozaj nie je – zvlášť keď si ho nepripúšťame. Naopak, jazyk môže byť zdrojom estetického zážitku. Môže mať nádherné „zákutia“, najmä literárny jazyk. Poukazuje na to popredný slovenský jazykovedec Ján Kačala vo svojej odbornej monografii Slovenčina v literárnej praxi (vyšla vo Vydavateľstve Matice slovenskej v roku 2006).
V prvom momente by mohli tieto údaje o knihe odradiť čitateľa od siahnutia po nej, čo by bola škoda. Aj keď jej autorom je vedec a téma je to vážna, štýl, ktorým je napísaná publikácia, je prijateľný a spracované poznatky sú podávané prehľadne a v podstate veľmi jednoducho. Je určená študentom, učiteľom, ale aj širšej verejnosti. Približuje vývin spisovnej slovenčiny a vysvetľuje jej vzťah k iným zložkám jazykového systému (nárečia, slang, mestská reč atď.). Pripomína jej dôležitosť z politického hľadiska nielen v časoch obrany proti maďarizačným tlakom, ale aj pri presadzovaní svojho postavenia Slovákov ako svojbytného národa v prvej Československej republike, dokonca aj v samostatnej Slovenskej republike, čo viedlo k prijatiu jazykového zákona.
Za istú „výkladnú skriňu“ spisovného jazyka možno podľa Kačalu považovať literárny jazyk. Názorný rozbor konkrétnych literárnych diel tvorí jadro monografie. Tu už autor prešiel od teórie (hoci veľmi stručnej) k veľmi podrobným analýzam textov.
Dôvodom, prečo dávame do pozornosti oravskému čitateľovi túto publikáciu je, že jeden z rozborov je venovaný knihe dolnokubínskej rodáčky Rút Lichnerovej s názvom Rieka – Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej, ktorá vyšla v roku 2000 a autorka ju osobne prezentovala v Oravskej knižnici. Dej prózy sa odohráva na Orave (najmä v Dolnom Kubíne) v historických časoch stavby oravskej železnice z Kraľovian do Suchej Hory. Kačala sa o tomto literárnom diele zmieňuje veľmi pochvalne ako o imaginatívnom, plnom nádherných obrazov, ale majúcom aj istý filozofický nadhľad. Oceňuje autorkinu slovnú zásobu a zmysel pre jazyk literárneho diela. Je logické, že ide o slovnú zásobu, ktorá súvisí s Oravou a jej životom v minulosti, konkrétne ide o lov a spracúvanie rýb a rakov. Veľmi silné dojmy u čitateľa vyvolávajú expresívne vyjadrovacie prostriedky autorky.
Nekompromisne, no nie nejako znevažujúco, však Kačala autorke vyčíta niektoré jazykové nedostatky v okruhu morfológie, syntaxe, slovnej zásoby a tvorenia slov, hláskoslovia či pravopisu. Celkovo zhrnul svoj rozbor takto: „Na záver konštatujeme, že jazyk v estetických službách R. Lichnerovej v próze Rieka spĺňa vysoké nároky. Výrazne prispieva k tomu, aby sme tento príbeh vnímali nielen ako rozprávku, ale aj ako báseň.“
Pre Oravu musí byť lichotivé, že dala podnet k napísaniu takéhoto kvalitného diela, aj keď zároveň upozorňujeme, že ide o náročné čítanie, ktoré si vyberá svojho čitateľa.
My sa na záver ešte vrátime k slovenskému jazyku a postoju k nemu. Použijeme autorovu myšlienku: „Spisovná slovenčina je útvar vyznačujúci sa istou vyberanosťou a noblesnosťou, ktorý si treba cieľavedome a systematicky osvojovať.“ Znie to ako vyzvanie do tanca, lepšie povedané vyzvanie k čítaniu – povedzme spomínanej Kačalovej knihy.
