mov.
V tom čase bolo krátko po prechode frontu naším územím a samozrejme, že aj na vzdelávacích objektoch zanechali bojujúci vojaci veľké škody. Keďže následky nedokázali včas odstrániť, vyučovanie sa tomu muselo prispôsobiť. Nemecké vojská zničili celé zariadenie niektorých tried, preto sa po prvýkrát musí vyučovať na dve zmeny. Žiaci sa však snažia, ako vedia a súcitia s ostatnými poškodenými na Orave. Aj preto sa zapojili do akcie Pomoc Orave. „Orava, Orava, celá si boľavá! A tá boľavosť bola ešte horšia po fronte z roku 1945. Pisateľ týchto riadkov ako jeden z účastníkov SNP mohol tú boľavosť najlepšie skúsiť a presvedčiť sa o nej. Situácia v okrese Trstenskom bola hrozná,” napísal pamätník príšerného obdobia. Týmito slovami sa v kronike začala správa o akcii, ktorá sa snažila pomôcť všetkým. Katastrofálne následky vojny dopadli aj na žiakov. Mnohí prišli o strechu nad hlavou, nemali si čo obliecť, o jedle ani nehovoriac. Na porade školského inšpektorátu v Dolnom Kubíne však našli riešenie. Tých, ktorí prišli o svoje domovy, umiestnili do rekreačných zariadení, mnoho detí obliekli a nakŕmili. Neprajníci však nechceli, aby boli deti v poriadku a tak vyslali medzi ľud správu, že deti plánujú odviesť do Ruska a nie na rekreáciu. V tom momente rodičia svoje deti odhlásili. Po ďalšom rodičovskom združení sa ich zopár predsa len našlo. Po ich návrate mohli ostatní len závidieť, že dali na reči kadejakých zlomyseľníkov. Tí, ktorí neostali doma, dostávali denne aspoň kúsok chleba, šálku teplého kakaa a každý dostal jeden zimník. Jeden problém sa podarilo vyriešiť, no rok 1948 priniesol ďalšiu tragédiu. Tvrdošínom sa prehnala veľká povodeň, ktorá zanechala značné škody. Vo veľkej miere bol postihnutý hlavne učiteľ Ladislav Szabó, ktorému však finančne pomohli ostatní oravskí učitelia. Rok nato sa našťastie nestalo nič nepríjemné, preto sa žiaci spolu s pedagógmi pustili do rozsiahlej budovateľskej činnosti. Začali s úpravami celého okolitého priestranstva školy. Obrovské množstvo zeminy prešlo usilovnými a pracovitými rukami učiteľov i žiakov. „Každý rok zanechal som pri tejto budove kus svojho života a mnoho telesnej sily, pričom duševnej príprave na vyučovanie a vedeniu agendy som venoval noci. Každá odstránená skala ma príjemne hriala a bola žiactvu i mne veľkou posilou do ďalšieho dňa,” takto opísal svoje pocity kronikár. Niekoľko ďalších rokov sa v kronike neobjavili zvláštne udalosti. Osem rokov po povodni však prišla ďalšia katastrofa. Veľký požiar postihol domácnosti mnohých žiakov z tejto školy. Žiaci, ktorých sa to nedotklo, sa chytili iniciatívy a zo spolupatričnosti k svojim spolužiakom vyzbierali peniaze, ktorými im chceli aspoň trochu pomôcť. Aj rodičovské združenie prispelo postihnutým peniazmi, za ktoré nakúpili tepláky, obuv, ponožky a ďalšie potrebné veci. Devätnásť rokov po prvej vlne zmenovosti na škole prišla ďalšia. Deti sa opäť museli učiť doobeda a poobede. V roku 1973 boli teda nútení pristaviť ku škole drevený pavilón. Na tejto stavbe sa podieľali žiaci, učitelia, ale aj rodičia a odborní pracovníci. O rok sa už žiaci mohli konečne učiť všetci len v dopoludňajších hodinách, niektorí dokonca v nových priestoroch.
