je predstaviť čitateľom pravdivý obraz o dobe, ktorá nadlho Oravu rozdelila na poľskú a slovenskú. Namiesto emócií nech hovoria historické fakty, ktoré pre našich čitateľov zosumarizoval Ignác Kuchtiak.
Na terajšej poľskej, vtedy ešte slovenskej, Orave boli horlivými stúpencami poľskosti:
Ferdynand Machay
Bol hlavným ideológom pripojenia goralskej Oravy k Poľsku. Pochádzal z Jablonky. Študoval na gymnáziách v Trstenej a Bratislave. Teológiu študoval v Spišskej Kapitule a v Budapešti. Bol doktorom teológie (ThDr.). Viedol delegáciu k prezidentovi Wilsonovi. Svoje rozhodnutie o poľskej orientácii odôvodňoval v knihe „Moja droga do Poľski“.
Ján Bednarski
Lekár v Novom Targu. Bol predstaviteľom Komitetu nezávislosti tiež v Novom Targu. Založil noviny Gazeta Podhalańska.
Martin Sýkora
a Jozef Buroń
Kňazi, ktorí presviedčali obyvateľstvo hornej Oravy, aby v plebiscite hlasovalo za pripojenie k Poľsku. Obidvaja študovali na Slovensku.
Eugen Stercula
a Alexander Matonog
Zanietení agitátori za poľskú orientáciu obyvateľstva v plebiscite. Tiež študovali na Slovensku.
Karol Machay
a Jozefa Mikowa-Machay
Karol Machay bol farárom vo Veľkej Lipnici. Jozefa Mikova-Machay bola jeho sestra. Keď ustúpili poľské vojská dňa 13. januára 1919 na starú Oravsko-haličskú hranicu, vtedy sa na fare vo Veľkej Lipnici zhromažďovali agitačné materiály a konšpiratívne expedovali do goralských dejín. Novozavedená československá administratíva to zakazovala. Konšpiratívnu činnosť v prospech Poľska vykonávali: Karol Machay, Jozefa Mikova-Machay, Jozef Buroń a Peter Borový.
ZMENA NÁRODNÉHO POVEDOMIA PETRA BOROVÉHO
Veľmi vplyvnou osobou idey poľskosti na hornej Orave bol Peter Borový z Rabčíc. Narodil sa 28. mája 1858. Bol to všestranne talentovaný človek: roľník, kníhviazač, pomocný organista, rezbár, kováč, ale predovšetkým - svetobežník. V roku 1889 odišiel do Ameriky, kde zotrval poldruha roka. Za ten čas sa stihol pomerne na slušnej úrovni naučiť americkú angličtinu. Po príchode na Slovensko sa zapájal do slovenského národného života. Otvorene vystupoval proti maďarizácii. Čítal a rozširoval slovenskú literatúru, predovšetkým knihy Spolku svätého Vojtecha, Nábožné výlevy a Životy svätých. Vo svojom novopostavenom dome povyše rabčického kostola mal kníhviazačskú dielňu a predajňu kníh. V období silnej maďarizácie a protimaďarských aktivít Andreja Hlinku bol jeho veľkým stúpencom. Bol zanieteným veršovníkom. Skladal slovenské verše pri rôznych cirkevných i rodinných príležitostiach. Je známe, že na primíciách Jozefa Urbana, nevlastného brata spisovateľa Mila Urbana, zložil oslavnú ódu na novokňaza. Vo svojom dome mal piano a hudobne doprevádzal spev zbožných Rabčičaniek. Často hrával aj na organe v kostole a doprevádzal spev farníkov - samozrejme, že slovenský.
Jeho preorientovanie sa na Poľsko bolo motivované nábožensky, nebolo vecou národného uvedomenia. Medzi ľuďmi na hornej Orave sa rozšírila fáma, že českí vojaci, ktorí prišli na Oravu, strieľajú do prícestných sôch a krížov. Peter Borový ako fanatický veriaci pod tlakom tejto propagačnej kampane upadol do letargie - obával sa, aby maďarský útlak nebol nahradený útlakom husitským. V takom duševnom rozpoložení sa pridal ku kňazom Machayovi, Sýkorovi a Buroňovi, lebo v nich videl východiskové vzory z problematickej situácie. Vtedy sa celou hornou Oravou šíril slogan: „Sláva kšenzu Machajovi, Šikorovi, Buroňovi, z Chocholowa vikarovi“.
Ďalšie udalosti úplne vtiahli Petra Borového do úsilia Poliakov o získanie územných výhod na Orave. Pre dobrú znalosť angličtiny sa stal tlmočníkom delegácie, ktorú viedol Ferdynand Machay k prezidentovi Wilsonovi. Jeho odchod z Oravy do Poľska bol strastiplný, lebo územie bolo obsadené československým vojskom. Peter Borový bol práve chorý a už aj dosť starý – mal 62 rokov. Na jeho prepravu cez hranicu sa podujal kňaz Buroň. Najal voz, ktorý ho mal akože zaviezť k lekárovi do Jablonky. Československé patroly, vidiac chorého, voz pustili. Za Jablonkou bol už prechod ťažší. Československé stráže boli rozostavené hustejšie. V Pekelníku, blízko starej hranice, býval otec kňaza Buroňa. Buroňova sestra obhliadla situáciu na hraniciach a keď zistila, že hranica je voľná, Buroňovci vypravili Petra do najbližšej poľskej dediny Zaluczne. V Poľsku sa už potom pridal k ďalším delegátom, mieriacim k Wilsonovi do Paríža.
Keď boli rodné Rabčice Petra Borového včlenené do Československa, Peter sa presťahoval do Veľkej Lipnice. Z peknej 6-izbovej drevenice v Rabčiciach odišiel do chudobného domčeka vo Veľkej Lipnici aj so svojimi dvoma spoločníkmi: Jozefom Kocúrom a Pavlom Hrubošom.
Peter Borový zomrel 18. januára 1932. Mal honosný pohreb. Pred rakvou kráčali kňazi, ktorí sa pričinili o začlenenie tej časti Oravy do Poľska: Karol Machay v Veľkej Lipnice, Jozef Buroň z Malej Lipnice, Matrin Sýroka z Jablonky a Jablonský z Oravky. Na stenu kostola vo Veľkej Lipnici bola vmurovaná pamätná tabuľa s plastikou hlavy Petra Borového a s textom: „Na pamäť Petra Borového, príkladného Kristovho nasledovníka, neohrozeného obrancu našich práv v poľských zemiach Oravy a Spiša“. Za Slovenského štátu v roku 1939 túto tabuľu niekto odstránil.
Peter Borový je dodnes nazývaný „apoštolom Oravy“ a niektorí jeho stúpenci a obdivovatelia sa snažia o jeho beatifikáciu. (Pokračovanie)
