al na Registračnom mieste pre druhú vlnu kupónovej privatizácie v Dolnom Kubíne. Neskôr strávil rok v bratislavskom Istrocheme, odkiaľ odišiel k automatizovanému spracovaniu dát do firmy Exe. Momentálne pracuje v rovnakej firme, ale už ako prekladateľ. Popritom robí redaktora v časopise Fantázia (science fiction a fantasy). A ešte popritom píše poviedky, básne, rozprávky, rozhlasové hry, filmové a knižné recenzie, hudobné texty, kreslí karikatúry, komiksy a dokonca aj logá. Ako povedzme to víťazné pre Slovenské centrum Totálne produktívnej údržby. Takže Michal Jedninák nie je len spisovateľ a kresliar, ale i recesista. Za svoju tvorbu získal viaceré ocenenia. Napríklad 1. miesto v súťaži Slovenského rozhlasu „Vincúrko 2006“ za rozhlasovú poviedku Necestujte s Clintom Eastwoodom.
Ako a kedy ste sa dostali k písaniu?
Asi niekedy v dobe, keď som sa dostal k čítaniu. Spočiatku som písal iba tak – v hlave, až neskôr som si uvedomil, že niekoľkokrát denne odchádzam na návštevu do iného sveta a že by mohlo byť zaujímavé skúsiť nakresliť pomocou písmeniek mapu tohto sveta na papier. Ale aj tak mám pocit, že zatiaľ som načrtol iba roztrasené čiary, ktoré môžu predstavovať sotva pár nenápadných mestečiek. Prvé spisovateľské pokusy som realizoval na strednej škole, keď sme s kamarátmi súťažili, kto napíše lepší „horor“. S odstupom času môžem s úsmevom povedať, že tie texty boli naozaj strašné.
Spisovateľov v ich začiatkoch obyčajne ovplyvnia iní spisovatelia. Ktorých ste čítal a mal rád?
Tejto otázky sa vždy obávam. Pri pokuse vymenovať konkrétne mená totiž nevyhnutne na nejaké dôležité zabudnem. Myslím, že ma ovplyvnil každý spisovateľ, ktorého príbeh si ma ukradol a vrátil ma až po dočítaní. Veľmi výrazne mi utkvela atmosféra Cesty do stredu zeme a príbehy o Roburovi od Julesa Verna. Bezkonkurenční boli Traja pátrači od Roberta Arthura, zbožňoval som vedecko-fantastické a strašidelné poviedky. Neskôr si ma získali Stephen King, John Irving, Stanislav Lem či bratia Strugackí. Nevravel som? Zase som zabudol asi na ďalších „milión“ spisovateľov.
Zdá sa, že nemáte problém písať vo viacerých žánroch (poviedky pre dospelých i pre deti, rozhlasové hry, televízne scenáre). Navyše, robíte kreslený humor. Pustili ste sa aj do komixu, kde využívate svoje pisateľské i kresliarske schopnosti. Je to preto, že sa, takpovediac, ešte len hľadáte, alebo je to prirodzený prejav vášho tvorivého naturelu?
Čiastočne je to hľadanie, čiastočne nerozhodnosť a čiastočne strach. Neustále kmitám medzi písmenkami a čiarami. Mám pocit, že by som sa mal intenzívne venovať len jednému, ale zároveň sa bojím, že si vyberiem nesprávne. Komiks je zaujímavý kompromis, lebo obsahuje literárny nápad aj zábavnú kresbu. Momentálne sa teda skúšam predierať touto cestou. Ale už zajtra to môže byť úplne inak.
Myslíte, že na Orave sa rodí viac literátov ako v iných častiach Slovenska?
To je skôr otázka pre štatistický úrad. Ja neverím na existenciu magickej pôdy, z ktorej vyrastajú spisovatelia, aj keď vplyv prostredia, medziľudské vzťahy a sociálna situácia bezpochyby zohrávajú pre formovanie talentu významnú úlohu. Podľa mňa sa spisovatelia rodia všade tam, kde sú dostupné knihy. Ale späť k otázke. Neviem, nerozmýšľal som nad tým. Viac ma zaujímajú príbehy ako miesto narodenia spisovateľov.
Aj z vašich odpovedí je vidieť, že máte zmysel pre vtip a sebairóniu. Pre koho sú tieto vlastnosti viac potrebné - pre spisovateľa, ktorý sa pohybuje viac-menej vo fiktívnom svete, alebo pre človeka v jeho každodennej realite?
Určite pre človeka v realite. Keď sa naštve spisovateľ bez zmyslu pre vtip a sebairóniu, vyleje si zlosť na postavách – nechá ich hádať sa, kritizovať, kričať, plakať, vraždiť sa... Vyzúri sa na papieri a ešte z toho môže byť základ silného diela. No ak sa nasrdí „reálny“ človek, hrozí, že potečie krv. Lenže aj spisovatelia sa, bohužiaľ, vedia správať prudko reálne. Takže: vtip a sebairóniu pre všetkých! Hm, to by mohol byť prvý zmysluplný reklamný slogan, nie?
Stav slovenskej kultúry, najmä po roku 1989, hodnotia mnohí ako krízový až úpadkový. Ako to vidíte vy?
Na jednej strane sme sa vraj otvorili novým, slobodnejším myšlienkam, na strane druhej sa mi občas vidí, že máme tendenciu vyberať si zo sveta skôr to horšie. Bojím sa, či náhodou nemáme takú kultúru, akú si zaslúžime. Nespokojný človek si však cestu ku hodnotným veciam vždy nájde. A ak masám vyhovuje každý deň čítať a počúvať o tom, čo majú takzvané osobnosti na raňajky, kam sa chystajú na dovolenku a kto s kým práve chodí, asi nie je dôvod niečo na tom meniť. Alebo skôr vôľa.
Myslíte si, že stav, ktorý ste popísali, prestane slovenské masy skôr či neskôr baviť a začnú hľadať niečo obsažnejšie, hodnotnejšie? Alebo to bude stále horšie?
Asi ich to prestane baviť neskôr (smiech). Konzumná akožekultúra nie je ani zďaleka slovenské špecifikum. Ešte aj tu sa však hádam viac opičíme, ako vymýšľame niečo vlastné. Myslím teraz na rozličné reality šou, bulvár, hľadanie milionárov, superspevákov, supermodeliek... V kultúre platí to isté, čo v živote – ľahšie je začať fajčiť, ako prestať, ľahšie je prejedať sa, ako držať diétu, a pod. Ak sa to má zmeniť, treba začať pri koreňoch – u detí. Nie však cestou „povinného čítania“. Ľudia by mali pochopiť, že kultúra môže byť aj zábavná; a akademici, že zábava môže byť aj kultúrna.
