Podobný osud stretol aj pani Máriu, starostlivú matku šiestich detí. Dlhé roky pracovala v strojárňach v Trstenej a žiadna robota jej nebola cudzia. Doma sa s manželom starala o hospodárstvo, v práci robila všetko, čo bolo trebna. Dnes je však všetko inak. Pred viac ako rokom sa jej stal úraz, ktorý od základov zmenil jej doterajší život. „V ten deň sme priviezli so synom seno a čakali sme na manžela. Vládla dobrá nálada, veď sme mali porobené a za oknami ešte stále svietilo príjemne teplé slnko. Keď sa muž vrátil, odišiel rozhŕňať seno a ja som ostala upratovať kuchyňu. Potom som sa vybrala za ním. Ešte som si prezula čižmy, aby sa niečo nestalo! Pomaly som vychádzala hore po rebríku, keď sa to stalo. Už som bola úplne hore, keď som z ničoho nič prestala vnímať okolie a prebrala som sa až na zemi. Ako som spadla a prečo - nepamätám sa. Potom som už len pocítila neskutočnú bolesť od pása nadol. Potichučky som volala o pomoc. Až po chvíli ma začul zať. Sanitka ma odviezla do Trstenej, no pre vážny stav ma vzápätí previezli do Martina, ” spomína na nepekný pád pani Mária. V martinskej nemocnici ju hneď na druhý deň operovali. Mala vážne pomliaždenú pätu, poškodenú miechu a zlomenú chrbticu. Nasledovali rôzne zákroky, opätovné lámanie kostí, operácie chrbta a následné liečenie v kúpeľoch. Niekoľko prvých mesiacov bolo pre Máriu hrozných. „Lekári mi dávali mizivé percento nádeje na chodenie. To som sa však dozvedela až oveľa neskôr. Jediné šťastie v nešťastí je, že miecha sa nepoškodila až tak veľmi. Keby to bolo o trochu horšie, tak naozaj neviem... Veľakrát mi lekári hovorili, že na čiastočne ochrnutú ženu vyzerám naozaj dobre, no stotožniť sa s tým nedokážem asi nikdy. Neskutočne to vplýva na psychiku človeka... O veľa sa však môj psychický aj fyzický stav zlepšil v Kováčovej. Najskôr som len ležala, potom sa mi podarilo aj posadiť, začala som sa pohybovať na vozíku. Keď som videla pacientov, ktorí chodili na barlách, chcela som to dokázať aj ja. Zo začiatku som sa cítila ako malé dieťa, ktoré sa práve učí chodiť. Naozaj to bolo strašné! K viditeľnému zlepšeniu môjho stavu však veľmi dopomohol aj perfektný personál, ktorý za nami celé dni behal, pomáhal nám, vysvetľoval, ako sa máme učiť chodiť. Za deväť týždňov som nemala nikdy pocit, že by mi niektorý z nich nechcel pomôcť. Starostlivosť tam bola naozaj na úrovni,” hovorí Mária spomínajúc na dni strávené v kúpeľoch. Odvtedy už prešlo veľa času, mesiace však Márii na zdraví nepridali. Jej bratovi sa krátko potom stal podobný úraz, ibaže on spadol z menšej výšky. Jemu bol však pád osudný... Samozrejme, že Mária teraz ďakuje bohu, že nie je horšie. No o zlepšení môže zatiaľ iba snívať. Najviac ju hnevá tá nemohúcnosť. Donedávna mohla robiť všetko. A dnes je rada, že vôbec dokáže stáť na nohách. Samozrejme, s pomocou barlí. Má problémy pohybovať sa, nemôže sedieť, ani poriadne ležať. Ani po takom dlhom čase jej bolesti neprechádzajú. Cez deň sa to ešte zvládnuť dá, v noci je to však neznesiteľné. Aspoňže má takého starostlivého manžela, ktorý to všetko s ňou prežíva a pomáha jej, ako vie. Nedávno bola opäť na kontrole a tu sa dozvedela správu, ktorá ňou opäť poriadne otriasla. „Trikrát mi operovali chrbát, dvakrát nohu. V stredu mi v Martine oznámili, že je nevyhnutná ďalšia operácia chrbtice. Nebol to šok len pre mňa, ale aj pre primára, ktorý na chvíľu až stratil reč. Naozaj nevedel, ako mi to má oznámiť. Veľmi si však vážim, že mi nič nezatajil. Povedal mi celý postup, no to ma ešte viac rozrušilo. Viete, je to ďalší veľký zásah do organizmu. Hrozne sa bojím, ako to tentokrát dopadne. Operácia má trvať celý deň! Dúfam len, že sa mi za ten mesiac podarí aspoň trochu sa s tým vysporiadať,” hovorí so slzami v očiach nešťastná žena. Kedysi samostatná a pracovitá Mária dnes prežíva svoju imobilitu veľmi ťažko. Aby toho nebolo málo, nedokáže vychádzať na ulicu, pretože ľudské reči jej niekedy ublížia viac, ako bolesť celého tela. „Nedokážem zvládať situácie, keď mi niekto povie, že sa mi nechce robiť, alebo chorobu len simulujem. Veď ja hocikomu ten dôchodok aj barly podarujem, len keby mi dokázali vrátiť nohy a zdravie! Za to by som dala čokoľvek. Človek, ktorý niečo podobné nezažil, to nedokáže nikdy pochopiť,” dodáva Mária skormútene.
