Pomáha utečencom z celého sveta

dňom migrantov a utečencov, preto nás zaujímala hlavne jeho práca s utečencami.
„Je to naša dobrá vôľa pomôcť,“ odôvodňuje svoju činnosť, ktorú robí popri dôchodku Stanislav. Pomoc migrantom na Slovensku sa vykonáva pod záštitou diecéznych charít. Úlohou je zabezpečiť ľuďom utekajúcim z domovov základnú stravu, hygienické a zdravotné potreby, prípadne oblečenie či hračky. Stanislav je v kontakte so všetkými piatimi hraničnými prechodmi na Orave. „Aj polícia má pre takéto prípady vytvorenú určitú materiálnu rezervu. Príde však víkend, na hranici sa zjaví väčšia skupina utečencov a nemá sa o nich kto postarať. Vtedy policajti kontaktujú mňa. Ja zavolám do charitného domu v Trstenej, kde mám uložené zásoby. Kým tam prídem, stihnú na moje požiadanie navariť polievku a pripraviť potrebné veci. Potom v Trstenej jedlo už len vyzdvihnem vo varniciach, zoberiem ostatný materiál a idem na prechod, z ktorého mi volali,“ vysvetľuje rodák z Medzibrodia. Zásoby dopĺňa a obmieňa raz za štvrťrok.
Na oravských hraniciach končia najčastejšie migranti z Indie, Pakistanu, Afganistanu, niektorí pochádzajú i z Afriky. Ich stravovacie návyky sú mnohokrát iné ako u nás. Jedni nejedia hovädzie, druhí napríklad bravčové mäso. Migračný asistent myslí aj na to. So zeleninovou polievkou nikdy nič nepokazí. Oproti hraničným prechodom na východe našej krajiny sú tie oravské pomerne pokojné. Vlani Stanislav nemusel absolvovať výjazd na colnice ani raz, rok predtým štyrikrát.
Súčasťou jeho práce je aj šírenie osvety medzi obyvateľmi. Chodieva hlavne medzi študentov a snaží sa formovať ich mienku o utečencoch. „Sú to ľudia rôznej pleti, rôzneho vierovyznania a každý na to hľadí inak. Ja sa na nich pozerám ako na ľudí, ktorí potrebujú pomôcť.“ Dohovoriť sa s utečencami Stanislavovi nerobí problém. Solídne ovláda angličtinu a dokonca si s nimi vie základné informácie vymeniť aj v arabčine. Ako vojak z povolania totiž učil štyri roky v Líbyi. „Ak som si chcel kúpiť čo i len obyčajný chlieb v obchode, musel som si ho vedieť pýtať v arabčine. Za tie roky sa čosi na mňa nalepilo. Viete, ak chce niekto s vlkmi žiť, musí vedieť s nimi vyť.“ Túto myšlienku sa snaží naplniť aj v styku s cudzincami, ktorí, paradoxne, nepociťujú smútok za svojou domovinou. „Sú šťastní, tešia sa na slobodu a krajší život. Tešia sa do lepšej ktrajiny,“ dodáva S. Bernolák.