Článok pokračuje pod video reklamou
e je predstaviť čitateľom pravdivý obraz o dobe, ktorá Oravu nadlho rozdelila na poľskú a slovenskú. Namiesto emócií nech hovoria historické fakty, ktoré pre našich čitateľov zosumarizoval Ignác Kuchtiak.
Celá Orava od historických dôb patrila do zväzku Uhorského štátu. Hranica medzi Uhorskom a Poľskom prebiehala hlavným vododielnym hrebeňom Karpát. Len krátko v rokoch 1462 – 1471 bol pánom Oravy a Oravského hradu ako župan liptovský a oravský, poľský šľachtic Peter Komorowský. Po treťom delení Poľska v roku 1795 jeho južná časť tzv. Malopoľsko, pripadlo do rakúskej časti Rakúsko-Uhorskej monarchie. Naproti tomu celá Orava, včítane terajšej poľskej, patrila do Uhorska.
Pri utváraní hraníc po prvej svetovej vojne medzi Československom a Poľskom, teda medzi štátmi, ktoré vznikli na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie, sa začala diplomatická vojna o Oravu.
Poliaci hovorili, že obyvatelia Oravy hovoriaci goralským nárečím sú Poliaci, a že goralská Orava bola kolonizovaná utečencami zo Žiwiecštiny, ktorí utekali pred despotizmom Komorowských.
Zo slovenskej strany sa argumentovalo, že goralské obce boli kolonizované zo slovenských historických žúp. Veľkú kolonizačnú činnosť v týchto odľahlých končinách robili Thurzovci, ktorí osadzovali novovznikajúce obce predovšetkým Valachmi a osadníkmi z majetkov Thurzovcov na Slovensku. Valasi patrili ku južnej kolonizačnej vlne, ktorá prichádzala so svojimi stádami oviec z južnej strany Karpát. Prechádzali cez slovenské územie a boli už slovakizovaní. Číže valašská kolonizácia všetkých oravských obcí prebiehala zo slovenskej strany. Naproti tomu Valasi, ktorí kolonizovali dediny na Podhalí sa presúvali poľským územím zo severnej strany Karpát. Preto sa aj oravské goralské nárečie značne líši od nárečia poľských goralov na Podhalí.
Pri jazykovej argumentácii o poľskosti oravských goralov slovenskí jazykovedci vždy tvrdili, že goralské nárečie je od spisovnej poľštiny najmenej vzdialené, ako od slovenčiny.
Kolonizácia goralskej Oravy poľskými utečencami bola spochybnená už spomínanou thurzovskou kolonizačnou činnosťou. Utečencov a majetkov Komorowských bolo málo. Keď v roku 1604 Mikuláš Komorowský napadol Oravskú Polhoru, odvliekol do Poľska len šesť sedliakov. Pritom sa nevie, či všetci šiesti boli jeho utečencami.
Z geografického hľadiska je Orava tiež jednotná, lebo leží z južnej strany hlavného karpatského hrebeňa a patrí do úmoria Čierneho mora. Podhalie patrí už do úmoria Baltického mora.
Aktivity na začlenenie oravských goralských obcí do Československa alebo Poľska sa začali na obidvoch stranách. V Jablonke vznikla 5. novembra 1918 Národná rada Poliakov na hornej Orave. Začala vyvíjať úsilie o pripojenie všetkých goralských obcí k Poľsku. Súčasne žiadala o vojenskú ochranu. V ten istý deň vstúpili prvé jednotky poľského vojska do Jablonky. Poľské vojsko prišlo od Žiwca. Dňa 6. novembra 1918 už boli obsadené všetky goralské obce trstenského okresu. Ostatná Orava bola obsadená československým vojskom. Situácia bola vážna, ale obidve strany začali rokovať. Dňa 31. decembra 1918 bola medzi zástupcami Československa a Poľska podpísaná v Chyžnom dohoda o demarkačnej čiare medzi obidvoma vojenskými zoskupeniami. Bolo dohodnuté, že ďalšie rozpory v otázke hraníc vyrieši Mierová konferencia.
Na základe tejto dohody poľské vojská 13. januára 1919 vycúvali na dávnu hranicu medzi Uhorskom a Poľskom. Územie prebrala československá administratíva a četníctvo. V goralských obciach Oravy boli zriadené četnícke stanice.
