Školská kronika sa v Brezovici začala písať hneď po skončení 2. svetovej vojny. Vtedy sa vedenie školy sústredilo hlavne na zabezpečenie dochádzky žiakov na vyučovanie a prospechu. No v životoch rodín zanechávalo hlbokú brázdu aj doznievanie následkov vojny. Neskôr najmladší Brezovičania prežívajú už aj iné, veselšie zaujímavosti. V roku 1967 sa deti začínajú aktívne venovať ochotníckemu divadlu. Nacvičujú divadelné hry, s ktorými sa prezentujú pri najrôznejších príležitostiach. Ako prvú nacvičili pod vedením riaditeľky hru Mahuliena, zlatá panna. Kroje a všetky potrebné rekvizity si vtedy žiaci zohnali a vyrobili svojpomocne. Mahuliena mala veľký úspech a zarobené peniaze stačili na to, aby si súbor zaobstaral vlastné kostýmy. Herci však mali nemalé problémy s javiskom. Brezovická Osvetová beseda bola veľmi malá a chýbala v nej šatňa. Preto sa aj prvé divadelné predstavenie hrávalo len na provizórnom pódiu medzi divákmi, čo obecenstvo aj herci pochvaľovali. Okrem Mahulieny však zožala obrovský úspech aj Pytliakova žena, s ktorou v roku 1967 malí herci úspešne vystupovali až jedenásťkrát! S divadelníctvom pokračovali aj počas ďalších výročí a sviatkov v roku 1968. Hrali mladší žiaci, no pripojili sa aj starší, ktorí predviedli nejakú tú „úlohu”. Takto by sa dalo pokračovať ešte ďalej a spomenúť množstvo ďalších hier, ktoré mladí ochotníci nacvičili. Po určitom čase sa však niektorí začali venovať aj iným aktivitám. Blížilo sa 25. výročie oslobodenia Československa a tunajšie deti sa naň pripravovali celú zimu roku 1970. Na pracovné vyučovanie alebo po vyučovaní nosili z domu dosky a s pomocou riaditeľa zhotovili drevený pamätník neznámemu vojakovi – osloboditeľovi. Miesto pre svoj výtvor našli na improvizovanom hrobe Za šibenicami, na začiatku obce. Jeho slávnostné odhalenie sa konalo presne 9. mája, na Deň víťazstva. Krátko nato zažili brezovickí žiaci a učitelia ďalšiu významnú udalosť. Do ich školy zavítal známy a na Orave veľmi obľúbený spisovateľ Anton Habovštiak. O jeho príchode a aktivitách sa v kronike nehovorilo, zachovalo sa však jeho venovanie. „Za milé prijatie, vzácne prostredie a za ovzdušie plné poézie, slnečného jasu a dobrých slov úprimne ďakujem. Žičím i naďalej všestranný duševný i telesný rozvoj. Zároveň vyslovujem svoj obdiv nad vysokou úrovňou žiakov, ktorí tak živo reagovali na viaceré myšlienky počas besedy,” napísal do školskej kroniky v Brezovici slovenský rozprávkár, spisovateľ a jazykovedec.
Autor: nk