Dnešná mládež to už nezažila, tridsaťroční a starší si však na túto neodmysliteľnú súčasť detstva určite veľmi dobre pamätajú. Časy, keď všetci chodili v rovnošatách a na krku nosili červenú šatku, sú už síce dávno preč, no sú neoddeliteľnou súčasťou našej histórie.
V kronike Základnej školy v Zuberci sa slovo pionier skloňuje nespočetne veľakrát. Zmienka o prvých zubereckých pionieroch pochádza z roku 1951. Vtedy sa prihlásilo do hnutia len pár žiakov. V tom istom čase, v roku 1952, školou i dedinou otriasli dve tesne po sebe nasledujúce tragédie. „Pod kolesami vlečky zahynula M. Motyčáková. Pár dní nato zabil ručný granát F. Bebeja. Našiel ho a potom sa s ním hral... Obidvaja boli žiakmi piateho ročníka,” zaznamenal kronikár. Nepríjemné udalosti však boli spomenuté len v skratke. Omnoho dôležitejšie bolo písať do kroniky o tých, ktorí ostali a snažili sa robiť dobro. Tu išlo samozrejme o malých dobrovoľníkov. Počet pionierov v zubereckej škole z roka na rok stúpal. Ich hlavnou úlohou vtedy bolo pomáhať slabším žiakom. Zriadili zdravotné hliadky, hliadky dozoru, čistoty a poriadku. Rady pionierov sa rozrastali. Najviac sa práci s nimi venovala Viera Končitá. V roku 1953 do radov školákov znova siahla smrť. „Tragickou smrťou zahynula jedna z najlepších žiačok školy. Tretiačke pri hre na píle zachytilo vodné koleso šaty a úplne ju popučilo. Stratili sme v nej veľa,” stojí v kronike. Deväť rokov po vzniku prvého pionierskeho oddielu v Zuberci stúplo percento organizovanosti detí v škole na sto percent. Bola to politická nutnosť tej doby, no pionierske hnutie malo aj svoje dobré stránky, vo voľnom čase sa deti venovali mnohému, čo nebolo v školských osnovách: lepšie spoznávať prírodu, ručným a výtvarným technikám, kolektívnym športom a hrám... Postupne sa celá mimoškolská činnosť sústreďovala len v rámci pionierskych zoskupení. Deti upratovali, pestovali, liečili, pomáhali...
