„Možno urobím aspoň jeden dobrý skutok do konca roka,” pomyslel som si a poprosil som šoféra autobusu, aby mi zastavil v Dolnej Lehote pri lavičke. Vtom som si uvedomil, že k nej nemôžem ísť s prázdnymi rukami. Pri kupovaní, ako áno – ako nie, určite si niekto všimol, že sa tam „ rozťahuje” starší pán, cudzinec pôsobiaci dojmom, že má pri sebe hrču peňazí. Prognóza tohto dojmu sa vyplnila, keď som prechádzal cez lavicu, ktorá spája Lihôtku s Kačúrkovom. V strede nad riekou ma čakalo nemilé prekvapenie – lúpežné prepadnutie. Rýchlosťou blesku ma jeden mladík stiahol za posledné vlasy k podlahe a pritlačil ma kolenom. Druhý zahájil rabovačku. Keďže nič nenašiel, od zúrivosti ma ťažkou topánkou s hrubou podrážkou kopal do tváre. Vzápätí zmizli. Identifikovať by som ich nedokázal, pretože bola príšerná tma, aká u nás býva v najkratší deň roka. Odišiel som to oznámiť na políciu, ktorá však býva v takýchto prípadoch bezradná. Na druhý deň som sa na nepoznanie spuchnutý s fialovou tvárou dostavil na chirurgiu v Trstenej. Diagnóza: zlomený nos. Hneď za mnou sa na pohotovosť dovliekol mladík, ktorý tvrdil, že ho po Nižnej naháňali štyria chlapi a pri tejto štvanici nešťastne spadol. Poslali ma na krčné. Po Štefanovi mi tým lekárov s profesionálnou starostlivosťou opravil zlomený nos. V celej tejto situácii je však jeden veľký paradox: Na jednej strane nevychovaní, nebezpeční mladíci, ochotní pre pár korún človeka aj zabiť a na strane druhej vyučení lekári v odbore a praxi majúci plné ruky obetavej pomoci.
Chcem sa iba touto, možno trochu nezvyčajnou cestou, verejne poďakovať Dr. Pitákovi za starostlivé ošetrenie a hlavne personálu ORL za ich humánny a obetavý prístup ku pacientom. Neuvádzam svoje meno, ale ak sa im dostane k nahliadnutiu tento článok, oni už budú vedieť, o ktorého pacienta ide.
Takže takto som prežíval Vianoce 2006 – sviatky pokoja a lásky.
Autor: f