né obdobie, a novozvolená Alena Skirčáková. „Zatiaľ skúsenosť so sobášením nemám, takže budem múdrejšia až o niekoľko mesiacov. Predpokladám však, že tak ako v iných oblastiach života, i do tejto prinesieme ako ženy niečo nové,“ odpovedala na otázku, či môžu byť ženy v úlohe sobášiaceho rovnako dobré ako muži A. Skirčáková.
Vo funkcii sobášiaceho pôsobí niekoľko rokov i poslanec Jozef Bajčičák. Jedným z dôvodov, prečo ženy doteraz nesobášili páry, sú podľa neho isté obavy. „Ide o úkon, ktorý si vyžaduje verejné vystupovanie. Mnohokrát sa stretávame aj so situáciami, ktoré výrazne vplývajú na city človeka. I to môžu byť príčiny, prečo sa do tejto funkcie doteraz ženy nehlásili,” myslí si J. Bajčičák a pokračuje: “Eva Hrudová pôsobila v minulom volebnom období na poste predsedkyne jednej z komisií. Navyše je lekárka. Bola natoľko pracovne vyťažená, že vykonávať ešte aj sobášnu by nestíhala.” Funkcia sobášneho je založená na dobrovoľnosti. Záujem či nezáujem o ňu vyjadria jednotlivé politické strany a poslanci vždy na začiatku volebného obdobia. Finančná odmena za vykonávanie tejto činnosti je stanovená zákonom. Odvíja sa od aktuálneho rozpočtu mesta. Zvyčajne sa jedná o sumu 200 až 400 tisíc korún ročne, ktorá sa delí medzi všetkých účinkujúcich pri svadobnom obrade. Každý sobášny si pripravuje reč sám. Prejav je prispôsobený typu páru, ktorý sa sobáši. “V praxi sa stretávame so staršími ľuďmi, s prvomanželmi, ale napríklad aj s nevestami vo vysokom štádiu tehotenstva. Podľa toho si musíme prispôsobiť naše vystúpenie.” Najstarším párom, ktorý J. Bajčičák sobášil, boli vyše 70-roční starkí. Vlani uzavreli na mestskom úrade manželstvo dokonca 80-roční dôchodcovia. “Pri takýchto starých ľuďoch vládne v sieni úplne iná atmosféra. Už si totiž prežili svoje, poznajú úskalia života a presne vedia, do čoho idú. Najkrajší je na tom záverečný moment, keď si dávajú manželský bozk. Pri obradoch sa nám stávajú rôzne veci. Častokrát niekto tak precitlivie, že odpadne a musíme ho kriesiť. Alebo svadobčania prídu už v patričnej nálade a potom spievajú spolu s našimi účinkujúcimi,” smeje sa sobášny.
Uplynulé štyri roky boli pre Jozefa krušné. Zo štyroch sobášnych funkcionárov vykonával túto úlohu prevažne len on. Primátor často absolvoval pracovné cesty, ďalší sobášny z mesta odišiel a tretí funkcionár bol tiež pracovne vyťažený. Nezriedka sa teda stávalo, že Jozef musel “ťahať” aj tri mesiace za sebou. Služby sa pritom podľa dohodnutého scenára mali meniť po mesiaci.
Ľudia, ktorí sa rozhodnú uzavrieť manželstvo na mestskom úrade, sú zväčša bez náboženského vyznania, alebo sú rozvedení a druhý raz sa zosobášiť v kostole im cirkevný poriadok nedovoľuje. Svadby bývajú vo štvrtky a soboty. Najviac “nabité” termíny sú podľa Jozefa Bajčičáka v mesiacoch jún a september. V minulosti nebolo zriedkavosťou, že sobášny za jeden deň oddal aj desať párov. Dnes sú v jeden deň maximálne štyri obrady. “Práve teraz som zažil takú raritu, že sa mi snúbenci ohlásili na sobáš tri dni pred Vianocami. Mali tak svadbu spojenú s vianočnými sviatkami.”
Sobášni funkcionári sú zároveň členmi zboru pre občianske záležitosti, do ktorých kompetencií spadajú i rozlúčka so zosnulými či vítanie detí.
