Mačka mu odchovala líščatá

verami veľkých zadných stavov sa ukrýva viac ako päťdesiatka holubov, kozy a veľké množstvo zajacov. Imrich Obrtáč je chovateľ telom aj dušou. A popri tom aj náruživý poľovník. Celý život strávil so zvieratami. Jeho príbeh pripomína strýka Rafaela Vincenta Šikulu. Imrich sa viac ako päťdesiat rokov venuje chovu holubov, kedysi bol aktívnym členom Spolku chovateľov poštových holubov. Dnes je to už pre neho finančne priveľmi náročné, takže ich opatruje skôr pre vlastné potešenie. Istý čas mal doma dokonca skroteného orla.
„Priniesol som si ho zo suchohorského hája. Choval som ho buď vrabcami alebo som mu dával čerstvé vajcia. Keby ste vedeli, aký bol nádherný! Perie sa mu lesklo, chodilo ho obdivovať množstvo ľudí. Potom sa stal primaškrtným, začal nám žrať malé kačky, tak sme ho museli dať preč. Bolo mi to ľúto, ale nemal som na výber. A nakoniec ho tu, za farmou, zabila jedna žena a dala si ho vypchať,” spomína pán Imrich na svojho opereného miláčika. Medzitým sa začal venovať aj chovaniu líšok. Aj s tým však musel skončiť. V pamäti mu zostali spomienky na tieto „prítulné zvieratká”.

„V sedemdesiatych rokoch som začal robiť vedúceho na farme. V tom čase som si kúpil aj prvé polárne líšky. Keď som z farmy odišiel, domáci chov som doplnil aj divými a striebornými líškami. Niektoré som kúpil v Čechách, ďalšie som dostal aj od známych, tiež chovateľov. Inokedy sa maličká líštička pritúlala až k domu a my sme sa o ňu postarali. Raz nám jedna líška vrhla mladé a zdochla. Jej mláďatá potom vychovala naša stará mačka, ktorá mala v tom čase tiež mladé. Líšky sú veľmi prítulné zvieratá, ale netreba im veriť! Nenadarmo sú symbolom prefíkanosti a falošnosti. Za dvadsať rokov chovu som sa ixkrát na vlastnej koži presvedčil, že je to tak,” hovorí Imrich Obrtáč o svojich „domácich” zvieratách. „Raz mi priniesli srnku s poranenou nohou. Ošetril som ju a nejaký čas sme sa o ňu starali. Zvykla si na nás. Ale potom sa opäť našiel chytrák, ktorý ju zastrelil. Neskôr sme mali aj ďalšie srnky a malého jelenčeka, ale ten bol veľmi agresívny, tak sme ho museli utratiť. Teraz by som niečo také už asi nedokázal. Mal som s nimi viac roboty ako s malým dieťaťom...”