eľom takmer každej dediny, niektorým dokonca i viac.
Žaškovčania = Trnkári
Žaškovčanom prischla prezývka Trnkári. Raz šiel istý muž zo Žaškova s vozom popri trnke a chcel si jednu odtrhnúť. Práve vtedy sa mu však prevrátil doplna naložený voz. Žaškovčan začal nariekať: „Bože môj, čo len budeme robiť?“ A jeho syn mu na to povedal: „Nebojte sa otec, veď roboty dosť!“ A od tých čias volajú obyvateľov Žaškova Trnkári. Z tejto prezývky vznikol aj názov folklórneho súboru, ktorý v obci pôsobí. Aj nám pri trnkovom kríku zapózovali členovia detského súboru Trnkárik.
Dubovčania = Knihári
O Sedliackodubovčanoch sa hovorilo ako o Knihároh. Staršia verzia vraví, že preto, lebo sa robili múdrymi. Súčasníci tvrdia, že prezývku dostali podľa toho, že z ich dediny vzišlo množstvo vzdelaných ľudí. „Napríklad Colotka,“ povedala nám Anna Šnapková (na snímke). Obyvatelia majú ešte jednu prezývku – Haluškári. Nikde inde vraj totiž nevarili tak často halušky ako v Sedliackej Dubovej.
Párničania = Pirohári
O Párničanoch bolo voľakedy známe, že robia veľké pirohy. V jednom dome raz dokonca navarili také, že keď piroh spadol zo stola, pripučil kurča. Odvtedy na Párničanov ľudia pokrikujú: „Piroh ti kurča zabil!“ Spojitosť Párničanov s pirohmi pozná aj novopečená starostka obce 33-ročná Milada Antalová. „Čítala som to v jednej knihe,“ poznamenala.
Mokradčania = Páni
Kaštieľ postavený okolo roku 1600 stojí v Mokradi doteraz. Keďže obyvatelia dnes už mestskej časti Dolného Kubína sa ním stále chválili, dostali prezývku Páni. Pôvodne renesančnú stavbu dal neskôr zbarokizovať jej majiteľ gróf Abaffy. V súčasnosti je kaštieľ chránenou pamiatkou a v jeho priestoroch sídlia skauti.
Lehoťania = Sovári
Obyvatelia dolnokubínskej mestskej časti Beňova Lehota sú Sovári. Túto prezývku nesú od čias, keď si jeden Lehoťan zabudol kdesi kožuch a vybral sa hľadať ho. Vonku sa medzitým zotmelo a on začul húkať sovu: Uhú! Uhú! Nato Lehoťan zareagoval: „Nie huňu, ale kožuch!“ Prezývka viažuca sa k spomínanej nočnej príhode inšpirovala pravdepodobne aj majiteľov penziónu s reštauráciou, ktorý sa v súčasnosti nachádza v Beňovej Lehote. Dali mu názov U sovy.
A tí ostatní...
Veličňania sú odjakživa Kolomažníci. Prezývka im zostala z čias, keď sa na vozoch vozila kolomaž. Raz jedného kolomažníka stretli mládenci z Veličnej a len tak zo žartu mu prevrátili voz. Kolomaž sa vyliala až do Oravy. Poškodený muž sa bol na úrade sťažovať a tak sa boženík s richtárom vybrali urobiť na miesto poriadky. Začali merať, koľko rífov kolomaže sa vylialo. Od tých čias volajú na Veličňanov: „Po čom ríf kolomaže?“ A na to sa odpovedá: „Po turáku, ty sprostáku!“
Istebňanov prezývali Blchári alebo Šuri. Šuri, šuri sa kedysi volalo na husi. A v Istebnom ľudia chovali veľa husí, preto ich tak ktosi začal prezývať. Blchármi vraj Istebňanov prezývali preto, lebo zo seba robili pánov a pritom nič nemali. O Malobysterčanoch sa vravievalo, že sú „červenie myši“, Veľkobysterčania boli Švábi. Obyvateľom Bzín sa posmievali, že utopili pravdu. Všetkých jedovali, lebo neustále len prikyvovali a pritom vraveli: „Pravda je, pravda je.“
V Dlhej nad Oravou raz ktosi videl, ako pod mostom Dlžania kobylu čepčili. Odvtedy im hovoria Kobyľári. V Kňažej sa radi škriepili, preto jej obyvateľov prezývali Haukáčmi.
