sti typu bratov Čiernikovcov a Ondrej Kutlík toto tvrdenie jasne podčiarkujú. Na okrúhlom výročí ŠK Olympia Bobrov z nich nechýbal takmer nik.
V úvode sa všetkým prihovoril Anton Grobarčík, ktorý po vstupe do bobrovského vzpierania vystavil vstupenku pre katapultovanie Bobrovčanov k najvyšším métam. Predseda klubu Ondrej Kružeľ starší, podobne ako Anton Grobarčík, predstavil minulosť vzpierania v Bobrove a pamätnými listami ocenil tých, ktorí sa o ňu zaslúžili. Svojou návštevou poctil Bobrov aj predseda Slovenského zväzu vzpierania - Marián Buschbacher, ktorý vyslovil úprimné poďakovanie všetkým tým, čo prispeli k rozvoju vzpierania v Bobrove.
Nasledovalo exhibičné vystúpenie aktuálnych reprezentantov ŠK Olympia Bobrov od najmladších, ktorí pomaličky pričuchajú k tajom vzpierania, po reprezentantov Ondreja Kružeľa a Lukáša Kožienku. Lukáš Kožienka v priebehu exhibície vyrovnal slovenský rekord v trhu, za čo „zožal“ patričné ovácie.
LEGENDA MILOŠA ČIERNIKA V BOBROVE NEUSTÁLE ŽIJE
Miloš Čiernik bol fenoménom svojej doby. Patril medzi tých, ktorí predstavili bobrovské vzpieranie svetu. Ján Buc ho objavil a vybral na základe náboru v Zubrohlave. „Doteraz si na to živo pamätám. V tej chvíli by mi určite nenapadlo, že vzpieranie a Ján Buc mi vlastne dávajú do rúk celoživotné smerovanie,“ zamýšľa sa dnes už 43-ročný Miloš Čiernik.
Niekdajšia špička československého vzpierania si najviac cení druhé miesto na majstrovstvách Európy vo švédskom Södörtajle. V dvojboji zdvihol nad hlavu 395 kilogramov. Na majstrovstvách sveta v Ostrave to už bolo 400 kilogramov v dvojboji. Ešte dnes to viacerým špičkovým reprezentantom rezonuje v ušiach. Napriek týmto fantastickým výkonom generácia Miloša Čiernika zlyhala na Olympijských hrách v Soule 1988. Milošovi sa nepodarilo zdvihnúť základ. Práve v Soule mal byť na vrchole svojich možností. Športový osud je jednoducho nevyspytateľný.
Systém prípravy všetkých športovcov-olympionikov bol v tých časoch centralizovaný do vrcholových stredísk. M. Čiernik sa pripravoval v Rudej Hviezde Praha. V porovnaní s dnešnou garnitúrou sa Milošovi Čiernikovi zdá, že vtedajší model prípravy bol živelnejší. Porovnávať to, čo bolo v tých dobách, s tým, čo je dnes, je pre Miloša už ťažké. „Nepohybujem sa vo vzpieraní a neviem posúdiť, do akej miery sa veci zmenili. Myslím si, že za našej éry boli podmienky oveľa lepšie ako teraz. Preto si vážim takých ľudí ako Ondrej Kutlík. „Boli sme doslova „hýčkaní“. Všetkého bolo dostatok, ale s tou podmienkou, že bol na vás vytváraný tlak na dosiahnutie požadovaných výsledkov. Dnes nie sú peniaze skoro na nič. Zvykli sme si, že vzpieranie bolo na okraji záujmu mladých ľudí. Táto doba je pre vzpieranie ešte náročnejšia, aj keď metodika tréningu je prepracovanejšia.“
Poslednú olympiádu absolvoval legendárny Oravčan v roku 1992 v Barcelone. „Konečne som sa uvoľnil. Olympijské hry v Barcelone boli pre mňa akýmsi celoživotným zadosťučinením. Nepociťoval som tlak zo strany vedenia olympijského družstva. Moje 16. miesto považujem za peknú rozlúčku so športovou kariérou.“
So športom sa Miloš Čiernik nerozlúčil úplne. Vzpieranie mu pootvorilo dvierka do bežného života. Ešte za pôsobenia v Olympe Praha bol zamestnancom ministerstva vnútra. Na toto pôsobenie nadviazal a dnes sa stará o fyzickú pripravenosť policajných zložiek v Martine. Viac sa venuje aeróbnym disciplínam. „Vo väčšej miere vykonávam činnosti, ktoré som v minulosti nevykonával. Snažím sa plávať, behať, posilňujem partie, ktoré ma baví posilňovať.“
Pre nasledujúcu generáciu bobrovských vzpieračov a trénera Jána Buca je Miloš Čiernik synonymom úspechu a dôkazom, že aj v oravských podmienkach sa dá bojovať o najvyššie méty. Miloš Čiernik praje všetko najlepšie bobrovskému vzpieraniu a teší sa, že po kratšej odmlke si Bobrovčania opäť pýtajú miestenky do reprezentácie. Bratia Čiernikovci postavili pred ďalšie generácie skvelý motivačný základ. Daniel, Marián a Miloš dobývali európske a svetové pódiá. Niečo podobné Ján Buc očakával od Ondreja Kutlíka. „Nezničiteľný“ Ján Buc sa opäť nemýlil.
ONDREJ KUTLÍK CHCE ÍSŤ DO PEKINGU
Aktuálne príslušník MKVaSŠ Košice je rodákom zo Zubrohlavy. Ondrejove začiatky v Bobrove sú spájané s generáciou Juraja Grobarčíka, Miroslava Heruda, Jána Hajdučíka. Ondrej to však dotiahol najďalej. V roku 1996 nastúpil na základnú vojenskú službu do Dukly Trenčín. Po absolvovaní vojenčiny sa upísal Dukle nastálo. Po „represáliách“ vo vrcholovom stredisku v Trenčíne „zakotvil“ aktuálne najlepší oravský vzpierač na spomínanom východe.
S úvodom tohtoročnej sezóny môže byť spokojný, pretože majstrovstvá Európy v poľskom Wladyslawowe sa mu vydarili. Pred dvomi týždňami sa zúčastnil majstrovstiev sveta v Santo Domingo (Dominikánska republika). Cítil, že má rezervy. Trhol 150 a nadhodil 195 kilogramov. Jeho osobný rekord v nadhode je 202 kilogramov, pričom bol dosiahnutý v nižšej váhovej kategórii. „Zámerom bolo minimálne vyrovnať osobné rekordy. Nepodarilo sa mi to. Pripisujem to nedostatočnému tréningu“. Dvadsiata druhá pozícia je z pohľadu Oravčana schopná vylepšenia. „Pred Pekingom by sme mali absolvovať ešte jedny kvalifikačné majstrovstvá sveta. Tam sa rozhodne, či si naplním svoje športové sny.“ O. Kutlík je zosobášený s niekdajšou vicemajsterkou Európy Dagmar Danekovou, ktorá sa už pravdepodobne k takému náročnému športu, ako je vzpieranie, nevráti. „Dada“ si dorába doktorát a venuje sa učiteľstvu.
Je pekné, keď si takýto borec spomenie na začiatky a neodmietne pozvanie tých, ktorí si ho budú vážiť vždy, pretože sa do kroniky bobrovského vzpierania zapísal „zlatými písmenami“.
O TERAJŠIU GENERÁCIU SA CHCÚ PATRIČNE POSTARAŤ
Predsedom ŠK Olympia Bobrov je Ondrej Kružeľ starší. Nielen on pociťoval určité mrazenie v chrbte, keď sa v bobrovskej posilňovni objavili takmer všetci borci z minulosti, ktorí pre vzpieranie na Orave urobili nesmierne veľa. „Úlohou nášho realizačného tímu (Anton Grobarčík, Ondrej Kružeľ st., Ján Buc) je zabezpečiť postupný rast výkonnosti našich borcov.“
Ondrej Kružeľ vie, čo hovorí. Podmienky sa v priebehu krátkeho obdobia neuveriteľne zlepšili. Prestavala sa tréningová hala. Uvažuje sa o výstavbe regeneračnej linky, ktorá je pre vrcholový šport prepotrebná. Nastúpený trend sa ukazuje ako správny. Pre terajšiu generáciu bobrovských vzpieračov je vynikajúce, že dosiahnuté výsledky nepreceňuje. Borci ako Ondrej Kružeľ mladší, Lukáš Kožienka majú jasné ciele. Minimálne sa priblížiť k ikonám bratov Čiernikovcov, Ondreja Kutlíka. Bobrovské vzpieranie je príkladom, že aj v skromných oravských podmienkach dokážu vyrásť špičkoví slovenský reprezentanti. Otec Ondrej Kružeľ vie, že najväčším problémom pre terajších vrcholových športovcov je sociálne zabezpečenie. „Neustále riešime, čo bude s chlapcami po absolvovaní strednej školy. Vieme, že naši vzpierači si vyžadujú ďaleko lepšie podmienky, pretože ide o vrcholový šport. Napriek tomu by chcel syn Ondrej skúsiť vysokú školu.“
Oravské vzpieranie je doposiaľ reprezentované na najväčších možných podujatiach sveta. Môžu za to borci rokov minulých, ale aj súčasných. Tento rok sa o to pričinili Ondrej Kutlík, Miroslav Janíček z Dolného Kubína, Ondrej Kružeľ a Lukáš Kožienka. Keď budú Bobrovčania zaokrúhľovať ďalšie jubileum, chcelo by to rozprávať sa s Ondrejom Kružeľom, Lukášom Kožienkom, Jánom Bombom a ďalšími o najvyšších métach. Či nie?
Autor: Tomáš Brna
