lého projektu je Island a parterskými štátmi sú Nemecko, Dánsko, Česko, Slovensko a Taliansko. Projekt vznikol, keď si na Islande uvedomili, aký veľký potenciál sa skrýva na vidieku, najmä v ženách, ktoré pracujú na farme. Preto s veľkým optimizmom prizvali do projektu aj ostatné štáty. Úlohou projektu je pomôcť farmárkam na vidieku prostredníctvom vzdelávania cez internet.
„Program vychádza z toho, že farmárky poznajú prácu na farme, vedia sa postarať o zvieratá, ale nevedia toho veľa o marketingu, teda o tom, ako čo najlepšie predať svoje výrobky.
Bolo neuveriteľne zaujímavé sledovať, s akým nadšením hlavná koordinátorka z Islandu rozprávala o obrovskom potenciáli žien na vidieku, pretože sú inovatívne a neboja sa riešiť problémy. V tomto smere sú Slovenky trochu pozadu. Niežeby boli menej šikovné, alebo vedeli málo o farmárčení, ale na Slovensku všetko prebieha pod patronátom mužov. Veď koľko je v tejto krajine zaregistrovaných súkromne hospodáriacich roľníkov – žien? Väčšinou sú to muži, ale v skutočnosti si prácu na farme delia so ženami,“ hovorí Katarína.
Na Islande a v Dánsku sú ženy aktívne do vysokého veku. S radosťou a samozrejmosťou sa vzdelávajú a skúmajú, ako by svoju firmu ešte dokázali zveľadiť. „Napríklad na Islande prebiehal i kurz pre farmárky v riadení traktora. Ako by to bolo u nás? Muži by svojim polovičkám pravdepodobne schovávali kľúče, „len nech tá moja do traktora nesadá, veď ma chlapi v dedine vysmejú…“
Najzaujímavejšou časťou spomínaného projektu podľa mladej ženy z Rabčíc je, že farmárky pracujú na počítači a denne hľadajú informácie na internete. Ženy si len tak medzi dojením „preklikujú“ cez rôzne medzinárodné organizácie, vyplnia niekoľko formulárov na internete a stiahnu si informácie o farmárskych novinkách. Predávať služby alebo výrobky cez internet je totiž niekoľkonásobne lacnejšie, jednoduchšie a účinnejšie. „Na Slovensku však ešte treba dorobiť telekomunikačné siete, aby sa záujemkyne o internet naň vôbec mohli pripojiť,“ pripomína Rabčičanka. „Pre mňa ako ženu z dediny bolo aj tak najzaujímavejšie stretnutie s farmárkami. Boli tam ženy z Talianska, jedna mala napríklad 150 kráv a druhá 100 oviec. Z Islandu tam boli hlavne chovateľky oviec. Navštívili sme aj tradičné farmy v Taliansku. Tamojší poľnohospodári sa sťažovali na byrokraciu, ktorú so sebou prinieslo členstvo v EÚ. Samozrejme, aj samotné farmy sú už poznačené úniou. Namiesto tradičných priestorov sme videli vykachličkovanú miestnosť plnú obrovských antikorových nádob, kde sa pripravovali marmelády. Dokonca ani med sa tam už nemôže predávať len tak - mirnix dirnix. Musia ho zohriať na určitú teplotu, aby sa náhodou nepokazil. To bolo pre mňa sklamanie. Myslela som si, že taký sebavedomý národ akým Taliani sú, sa predsa len nejako zariadi,“ myslí si K. Turácová a dodáva: „Čo bude potom o pár rokov na Slovensku? Kam sa podejú salaše, pálenky, lokše, budeme si ich môcť kúpiť len v plastikových nádobách v supermarketoch?
Dúfam, že kým sa k nám takýto „úžasný“ pokrok dostane, potrvá to ešte nejaký ten čas. A dovtedy si hádam európske autority stihnú uvedomiť, že tradície sú dôležitejšie ako uniformná a stopercentne sterilná Európa.“
Autor: aš