Koniec 19. storočia, presnejšie rok 1870. Vtedy ukončili v Podbieli stavbu prvej budovy, ktorá oficiálne slúžila ako škola. Pred jej vybudovaním, takéto zariadenie v obci nebolo. Podľa spomienok najstarších obyvateľov z tohto obdobia, kedysi dávno sa učilo v starej drevenej chatrči, ktorá sa však za školu ani nedala považovať. Staré údaje hovoria, že tu nebolo žiadne školské zariadenie a jedinou pomôckou, ktorú mohli žiaci využívať bola tzv. ”Principia„ , kniha obsahujúca 6 predmetov. Deti sem chodili len počas zimných mesiacov a aj to len tie, ktorých tu rodičia vyslovene posielali. Vtedajšie vyučovanie prebiehalo však trošku odlišnejšie ako dnes. „Pri vyučovaní učiteľ hojne využíval aj telesného trestu, ktorý pozostával - kľačať na ostrom polienku, špeva medzi zuby a mal aj 12 korbáčov,” opisuje sankcie za neposlušnosť kronikár. Táto škola existovala do roku 1866, kedy došlo k rozsiahlemu požiaru a spolu s 86 domami ju pohltili plamene. Štyri roky po katastrofe sa s pomocou obce, občanov a obecných zbierok dostavala nová škola. Všetci boli šťastní, že je konečne hotová, hlásilo sa tu čoraz viac detí, vyučovanie prebiehalo 42 rokov podľa plánu. Potom však prišlo to, čomu nemohol nikto zabrániť, ani uniknúť. Po Vianociach v 1932 začala obec sužovať zákerná choroba. Týfus postihoval väčšinou deti, preto bola prevádzka školy na niekoľko dní prerušená. Niektorí sa vyliečili, no žiaci sa museli čoraz častejšie lúčiť so svojimi kamarátmi na cintoríne. Začiatkom februára zomrela malá prváčka Hanka. Vtedajšia rozšírená nemoc si však o niekoľko týždňov vybrala svoju ďalšiu obeť, ktorou bola tretiačka Margitka. Keďže sa týfus šíril aj naďalej, okresný úrad bol opäť nútený školu zatvoriť. Neprešlo však veľa času a deti aj so svojimi učiteľmi sa opäť lúčili s mladučkým dievčaťom. Monika sa liečila v Ružomberku, lekári jej však už nedokázali pomôcť. „Pri pohrebe nebolo ani jedného oka suchého, všetko plakalo, i sám odobierku spievajúci organista!” napísal do kroniky svedok tejto smutnej udalosti. Čierne dni v škole pokračovali aj počas II. svetovej vojny. Nezabíjali vojaci, ale choroba! V januári 1942 pochovali štrnásťročnú Máriu, ktorá bohužiaľ nepatrila k desiatim vyliečeným a tri mesiace na to aj o rok mladšiu Žofiu. „Za žiakov rozlúčila sa s ňou na cintoríne Mária, na čo žiaci zaspievali smútočnú pieseň. Trúchliaca matka stratila dobrú dcéru, učitelia dobrú a poslušnú žiačku,” ostalo napísané v poslednej spomienke na Žofku. Tieto mladučké obete nebezpečného ochorenia sa v kronike spomínali. Otázne však stále ostáva, koľko ďalších ľudí a hlavne detí si v priebehu desiatich rokov zobrala smrť s pomocou smrtiacej epidémie. Dnes sa to už však pravdepodobne nedozvieme...
