S drevom a jeho spracovaním sa stretával odmalička. Bolo všade vôkol neho. Ak doma zachýbala drevená vareška, alebo voz potreboval nové drevené koleso, Aurelov starý otec i otec sa pustili do majstrovania. Malý Aurel si zatiaľ zhotovoval píšťalky na hranie. K hračkám má dodnes veľmi blízky vzťah. Azda preto majú v jeho tvorbe nezastupiteľné miesto. Po dovŕšení 20. roku života sa A. Smoleň do rezbárstva zalúskol trochu viac. “To sme bývali ešte v bytovke. Keď som sa vrátil z roboty a mal čas, sadol som si do kuchyne a vyrezával,” spomína. Susedia možno o jeho záľube ani nevedeli. Jeho práca bola totiž „tichá“, stačilo mu k nej len dlátko, kladivo a nožík. “V dome je to však predsa len lepšie. Mám viac priestoru.”
Práca rezbára Aurela Smoleňa je zrejmá na prvý pohľad. Nikdy nemal žiadny profesionálny vzor, nesnažil sa nikoho napodobňovať. Tvrdí, že čo mu akurát skrsne v hlave, to potom vloží do dreva. Jeho postavy z dreva znázorňujú obyčajných ľudí. Majú jemné rysy a vyžarujú láskavosť, človek má až nutkanie stále sa ich dotýkať a hladiť ich. Aurel sa tomu smeje, avšak zároveň priznáva, že aj jemu sa jeho diela páčia. “Aj keď ich už pomaly niet v dome kam dať, nevzdal by som sa ich. Čosi som porozdával rodine, keď ideme na svatbu, darujem nejakú tú sošku mladomanželom,” rozpráva 60-ročný muž. Kvôli vnúčatám sa kedysi pustil aj do výroby drevených hračiek. Najväčší úspech u detí zožali hojdacie koníky, kolobežka i fúrik. Tieto výtvory dokonca zabodovali na súťaži v Poľsku.
Drevo si A. Smoleň nikdy nehľadá. Ono si ho nájde samo. “Vždycky sa mi nejaké pritrafilo. Ľudia o mne vedia, a keď majú, donesú mi ho.” Najčastejšie tvorí z lipy a topoľa. Okrem vyrezávania chodí rád na huby a záhradkárči v záhradke pri svojom dome v Revišnom. Avšak len rezbárstvo ho natoľko chytili za srdce, že je jeho verným spoločníkom už vyše 40 rokov.
Autor: aš
