Možno pomôže aj výklad zo slovníka cudzích slov: insitný – laický, neodborný, neškolený, naivný (obyčajne o umení a maliaroch).
Najznámejšou oravskou maliarkou bola určite Mária Medvecká. My sme však natrafili na ďalšiu maliarku, ktorú jej známi označujú za „druhú Máriu Medveckú”. Toto pomenovanie si milá pani na dôchodku možno aj zaslúži. Celý dom Romany Kovalíkovej zo Štefanova nad Oravou zdobia jej vlastné obrázky. Na stenách visia rôzne krajinky a kytice, hýriace množstvom živých farieb.
„Na základnej škole som kedysi moju pani učiteľku uchvátila tým, ako viem kresliť. Skúšala to donekonečna - jednoducho predo mňa postavila nejaký predmet alebo vypchaté zviera a ja som namaľovala presne to isté. Učiteľka veľmi chcela, aby som išla na umeleckú školu, ale keďže som bola najstaršia zo siedmich detí, nemohla som si to dovoliť. Takže ma síce objavili, ale pri tom to aj ostalo,“ spomína Romana Kovalíková. „Prešlo veľmi veľa rokov, kým som sa tomu začala opäť venovať. Bolo sa treba starať o rodinu, domácnosť, prácu. Dá sa povedať, že ma k tomu doslova ´dokopal´ môj manžel. Po odchode do dôchodku mi povedal: Vždy si hovorila, že vieš pekne maľovať. A my máme doma prázdne steny! Potom som mu teda darovala jeden obraz a už to išlo.” Z tváre pani Romany pri rozprávaní neschádza úsmev. „Na Vianoce som si teda ako darček pre seba kúpila olejové farby, prichystala sololit - a pustila som sa do práce. Nemám žiadne špeciálne skúsenosti, ja to robím len pre radosť. Svoju kreativitu som využívala aj na strednej škole, aj v práci, keď sme robili kroniku, ale nemôžem povedať, že by som niekde získala nejakú umeleckú zručnosť,” vysvetľuje pohostinná dôchodkyňa. Ani na jednom obraze v dome Kovalíkovcov však nenájdete ľudí. Keď sme sa na to autorky opýtali, dozvedeli sme sa, že k maľovaniu tvárí nemá vzťah. „To je skôr parketa mojej vnučky, ktorej to ide naozaj výborne. Vždy, keď niečo nakreslí, opakuje mi, že má talent po mne. Verím, že s talentom sa musí človek narodiť. Či to však má po mne, to naozaj neviem,” skromne dodáva oravská insitná maliarka.
Pani Romana nám prezradila, že maľuje najčastejšie v zime. Vtedy sa toho doma nedá veľa robiť, takže sa aspoň môže naplno venovať svojmu koníčku. Za dva roky na dôchodku sa jej dokonca podarilo svoje obrazy aj vystaviť. Prvýkrát ich obyvatelia Štefanova videli na oslavách 650. výročia založenia obce a vzápätí nato na benefičnom koncerte, kde táto všestranná dôchodkyňa aj spievala. Keď ľudia videli jej dielo, hneď ju zavalili množstvom objednávok. Vďaka prezentáciám sa dostala do povedomia okolia ako šikovná umelkyňa. „Inšpiráciu získavam z časopisov, televízie alebo len tak, zo svojho okolia. Nikdy si nič nepredkresľujem. Jednoducho si urobím len jemnú skicu, ktorá nemá takmer žiadny tvar. Potom už tvorím všetko naostro - farbami. Synovec mi síce radil, že je najlepšie, keď si urobím ceruzkou nákres, ale zatiaľ som to neskúšala. Vyhovuje mi to tak, ako to robím,” ukončuje svoje rozprávanie rodáčka z Vavrečky.
Romana Kovalíková sa vôbec nemusí báť, že sa umelecké cítenie z ich rodiny vytratí - má ďalších šesť súrodencov a takmer v každej rodine sa buď vyvíja, alebo už dozrel nejaký ďalší umelec.
