Článok pokračuje pod video reklamou
Svoje o tom vedia Jaroslav Hynšt a jeho „parťák“ Šimon. Jaro je smetiarom – závozníkom dva roky. Predošlá práca strážnika bezpečnostnej služby ho nebavila. „Bola nudná a pomaly ubiehala. Toto je hlavne fyzická práca. Žiadny deň nie je rovnaký, som medzi ľuďmi, mám pohyb.“ Technické služby v Dolnom Kubíne, pre ktoré Jaroslav pracuje, majú päť smetiarskych áut. Každé má posádku zloženú z jedného šoféra a dvoch závozníkov. Každá partia má svoje rajóny. Jaro a Šimon spravujú 11 oblastí. „Začíname o pol siedmej ráno. Do Párnice chodíme každý týždeň. V lete každé dva týždne navštevujeme aj Medzibrodie. V utorok je to Vyšný Kubín, Leštiny a Osádka, tam chodíme každý druhý týždeň. V stredu robíme Medzihradné, Kňažiu a Jelšavu, vo štvrtok Záskalie, v piatok Krivú a Sedliacku Dubovú. Chlapi však chodievajú brať smeti aj do vzdialenejších obcí ako Breza či Bobrov,“ vysvetľuje nám 40-ročný závozník. „V každom rajóne máme presne vytýčenú trasu, aj miesto, z ktorého vždy začneme. V Párnici napríklad začíname zospodu. Ideme na Hrabovo, odtiaľ na hlavnú cestu a potom po bočných uličkách. V niektorých úsekoch auto len cúva. Ide o to, aby sme na jedno miesto nešli dva razy.“ Závozníci sa spoločne so šoférom privezú v aute na konkrétne miesto. Potom už len kráčajú za ním. Denne takto prejdú aj niekoľko kilometrov. Len na väčšie vzdialenosti naskakujú na povestné stupačky upevnené vzadu na aute. Dôležité je, aby závozníci boli zohratí. „Keď som nastupoval, bál som sa, či budem stíhať kolegovi. Teraz máme vytvorený svoj systém, presne vieme, kto má na starosti akú stranu ulice, ktorý kôš má zobrať. Spočiatku som niektoré nádoby aj prehliadol, lebo neboli vystrčené. Ľudia si ich dávajú do rôznych výklenkov,“ rozpráva Jaroslav. Najnepríjemnejšou stránkou jeho práce je vraj počasie. „Keď prší, ste mokrí, keď je zima, ste uzimení. Ale spraviť to treba. Ľudia si tiež myslia, že smetiari sú na to, aby im okolo košov robili poriadok. To ale nie je pravda. Každý sa má o svoje okolie starať sám.“
Na pokrikovanie detí – aha, smetiari idú, si už zvykol. Ľudia na dedinách sú k nim prívetivejší a srdečnejší, nemajú zábrany prehodiť so smetiarmi aj zopár slov. V meste je to iné, každý si hľadí svojho. Povýšenecké správanie zo strany niektorých ľudí alebo posmešky na adresu svojho povolania si Jaro nepripúšťa. „Raz som sa ale vážne nahneval. Boli sme akurát v jednej dedine, kde stará matka hrozila svojmu vnukovi, že ak nebude poslúchať, odvezú ho smetiari. A on začal strašne plakať. Nedalo mi to, vrátil som sa k nej a vravím jej: Pani, prečo toho chlapca strašíte? Veď sme takí istí ľudia ako vy.“ Aj keď smetiara by Jaro nechcel robiť do konca svojho produktívneho života, nevymenil by ju ani za takú, kde by mohol byť v teple a suchu. „Aj keď sa to niekomu nemusí zdať, so svojou prácou som spokojný. To je najdôležitejšie. Priateľke som štyri mesiace nechcel povedať, čo robím. Naliehala, tak je vravím: Dobre, poviem ti to, ale asi nebudeš spokojná. A viete, čo mi na to povedala? Pokiaľ si ty spokojný, tak je to v poriadku,“ pousmeje sa smetiar J. Hynšt.
