Článok pokračuje pod video reklamou
denti a mladí ľudia v Prahe, ale prakticky celý národ. Ani 27. novembra 1989 to však ešte nebolo jasné, skončiť sa to mohlo všelijako – aj krvavo. Niektorým z tých, ktorí sa vtedy jednoznačne postavili na stranu slobody a demokracie, sme položili nasledujúce otázky:
Ako si spomínate na Generálny štrajk pred 17 rokmi? Šli by ste dnes na ten štrajk znova?
Štefan Bojnák, učiteľ: Boli sme, my učitelia, v komunistickom režime opatrní. Aj keď si s ním nesúhlasil, ak si chcel učiť, musel si si poriadne dávať pozor na jazyk. Dôvernejšie rozhovory o politike som viedol len s niekoľkými priateľmi, o ktorých som sa presvedčil, že zmýšľajú podobne. V predvečer štrajku sme viacerí opatrnosť konečne zahodili, čo sa prejavilo aj v deň štrajku v pondelok 27. novembra 1989 na pracovisku. Spomínam si aj na strhujúcu atmosféru pri príchode na štrajkové zhromaždenie. Bolo vidieť, ako ľudia prestali mať strach o seba, o svojich blízkych a s nadšením prejavovali podporu spoločenským zmenám. Áno, šiel by som na ten štrajk znovu, veď som stále presvedčený (to sa nezmenilo) o tom, že totalitný režim, nech má akékoľvek zafarbenie (červené, hnedé alebo iné) a prikrýva sa akoukoľvek ideológiou, je neakceptovateľný.
Vladimír Ďurdina, veterinár: November pred sedemnástimi rokmi je pre nás významný medzník. Myslím si, že za tých 17 rokov sa toho veľa zmenilo, hlavne pokiaľ ide o slobodu prejavu a slobody myslenia. Samozrejme, na povrch vyplávali aj negatívne stránky slobody, ale napriek tomu si myslím, že národ a ľudia, ktorí sa vtedy do toho zaangažovali, môžu byť na to, čo sa pred sedemnástimi rokmi udialo, hrdí. Myslím si, že sa nám skutočne žije o 80 percent ľahšie ako predtým. Takže samozrejme, že by som tam šiel znova.
Milan Galanda, advokát: Tohto roku, zhodou okolnosti, bude 27. november v pondelok, tak ako pred 17-timi rokmi. Som teraz o 17 rokov starší, určite aj skúsenejší a - možno - aj múdrejší. Napriek tomu, keby sa situácia opakovala, opäť by som pomáhal organizovať obdobnú akciu. Hodnoty Nežnej revolúcie, najmä sloboda a demokracia, za to stoja. Netvrdím, že moje predstavy o tom, ako sa náš i môj život mali vyvíjať, sa naplnili, a hoci vidím chyby súčasného systému, je to lepšie ako za „bolševika“. Môžeme si našu krajinu spravovať sami a po svojom. Že naši politici - pripomínam slobodne a demokraticky zvolení hlasmi tých, čo chodia voliť - neplnia sny a predstavy mnohých občanov, nie je chyba systému, ale zlyhávanie konkrétnych jedincov. Že sa stali mnohé chyby, aj prešľapy, že počas tzv. divokej privatizácie niekoľkí jedinci (mená si môže doplniť každý sám) sa obohatili na úkor spoločnosti a mnohí, naopak, žijú na existenčnom minime, je fakt. Ale za to, ako funguje Slovensko, ako sa riadi verejná správa či manažuje hospodárstvo, za to môžu poslanci, ministri či starostovia, ktorí dostali dôveru od potrebnej skupiny voličov. Nerozkazuje nám ani Moskva, ani Praha či Brusel. Sloboda je aj o zodpovednosti. V demokracii nevyhrávajú vždy tí najlepší a najslušnejší, ale skôr tí populárnejší a schopnejší (v dobrom i zlom). Ale je to na nás, aká je a aká bude naša krajina.
A preto ten November 89 pre mňa bude vždy udalosťou, ktorá si zaslúži spomienku i úctu.
