tradíciami. Na husle začal hrať v šiestich rokoch. Je laureátom Medzinárodnej súťaže Pražská jar a diplomantom Medzinárodnej súťaže H. Wieniawského v Poznani. V súčasnosti pôsobí aj v Stamicovom kvartete. Jeho najčastejšími klavírnymi partnermi sú Václav Mácha a klaviristka Izumi Shimura z Japonska. Kultúrna verejnosť si mohla Pazderov koncert užiť uplynulý štvrtok v Dolnom Kubíne v rámci Kubínskej hudobnej jesene, ktorú organizuje ZUŠ P. M. Bohúňa.
Čo vás opäť priviedlo do Dolného Kubína?
Dostali sme pozvanie od riaditeľa umeleckej školy P. M. Bohúňa L. Vajduláka. Keď sa dozvedel, že budem pôsobiť ako porotoca na celoslovenskej súťaži husliarov v Banskej Bystrici a budem tam aj koncertovať, ihneď ma oslovil. Jeho ponuku koncertovať i v Dolnom Kubíne som s radosťou prijal.
Ako vyzerá bežný deň husľového virtuóza?
Večer hrá koncert a cez deň sa venuje aktivitám, ktoré sú s koncertovaním viac alebo menej spojené. To znamená, že buď cestuje, alebo skúša. Niekedy sa však vyskytne aj iná práca. Momentálne napríklad dokončujem asi 360 stránkovú knihu o hraní na husliach. Keďže je v štádiu korektúr, trávim pri tom veľa času.
Zostáva vám popritom aj voľný čas?
V sezóne, ktorá trvá zhruba od septembra do začiatku júna, pomerne málo. Počas dovolenky najradšej trávim čas na chalupe v Českom raji v Krkonošiach. Mám tam ovocný sad, ktorému sa venujem, aj inak relaxujem. Či už sám alebo s rodinou.
Trénujete rovnako poctivo ako kedysi?
Povedal by som, že trénujem ešte intenzívnejšie ako kedysi. Roky totiž pribúdajú a človek sa musí venovať viac tomu, aby sa udržal vo forme.
Veľmi často koncertujete na Ďalekom Východe. Aj v najbližších dňoch sa chystáte na turné do Japonska. Dá sa povedať, že je tam o klasickú hudbu väčší záujem ako v Európe?
Svojím spôsobom áno. Pre Japoncov je to totiž stále niečo, čoho sa nevedia nabažiť. Je to však pochopiteľné, lebo široký záujem o európsku hudbu tam začal až po druhej svetovej vojne. Pre nich je to ešte stále niečo, čo sa im neopočúvalo. Takže na koncertoch musím hrávať aj diela, ktoré sú už v Európe tak sprofanované, že ich nemožno zaradiť do programu. Na druhej strane, Japonci len pomalými krôčikmi prijímajú modernú hudbu. Je otázne, či by moja japonská klaviristka bola ochotná naštudovať napríklad Schőnberga.
Klasickú hudbu v dnešnej dobe tlačí do úzadia hudba populárna, aký máte na to názor?
Nemám pocit, že je na ústupe. Jej pozícia bola podľa mňa vždy na zhruba rovnakej úrovni. Populárna hudba existovala vždy – či to už boli operety alebo šlágre, len my ich už nepoznáme. Len málokto vie, že napríklad Beethoven napísal viac populárnej a tanečnej muziky než vážnej hudby. Veľmi málokto to vie, ale tým sa v skutočnosti živil, nie sonátami, kvartetami či symfóniami. Kulinársky by sa vážna hudba dala prirovnať k lahôdke – k lososovi, kaviáru - ktoré si môžete dovoliť len občas, pri slávnostnej príležitosti, lebo je to dobré a tešíte sa na to. Nedáte si ich každý deň. A na druhej strane sú tu hudobné hamburgery, ktorými sa ľudia bežne živili a živia. Vážna hudba nebude nikdy plniť štadióny. Bude to vždy záležitosť skupiny kultivovaných ľudí, ktorí ju považujú za súčasť svojho sviatku.
Čo by ste robili, keby ste neboli muzikantom?
To je už trochu oneskorená otázka (smiech). Ale keď som bol mladý, lákala ma história a archeológia.
Máte zaužívané nejaké „maniere“, ktoré musia sprevádzať vaše koncertovanie?
Tomu sa snažím vyhnúť, ako sa len dá. To je najnebezpečnejšia vec, zaviesť si nejaký talizman. Nič navyše, než si koncertovanie vyžaduje, nerobím ani nemám. Zažil som už totiž situáciu, keď sa istá umelkyňa nervovo zrútila, lebo zistila, že si doma zabudla svoj amulet pre šťastie.