Článok pokračuje pod video reklamou
víľa, siahapo svojom koníčku – tvorbe prekrásnych krehkých čipiek. Nástrojom, ktorý používa pri tvorbe najčastejšie sú paličky.
„K ručným prácam ma už oddávna viedla moja mama. Od začiatku som pokukovala hlavne po paličkovaní. Rodičia mi preto kúpili knihu, v ktorej boli vysvetlené základné pracovné postupy,“ spomína na svoje začiatky Darina Jurčiová. „Krátko nato som v novinách objavila ponuku, v ktorej išlo o dvojtýždňový pobyt, počas ktorého ponúkali učenie rôznych techník ručných prác. Nechýbalo ani paličkovanie. Veľmi ma to zaujalo, preto som sa prihlásila a vybavená jednou knihou a množstvom otázok som sa vybrala do Bratislavy. Tam som si kúpila potrebné veci a pustila sa s chuťou do učenia. Dnes som veľmi rada, že to viem, pretože keď chcem niekomu darovať zaujímavý a hodnotný darček, sadnem si k paličkám a vytvorím originálne prekvapenie.“
Hoci sa ručným prácam venujú aj mama a švagriná pani Dariny, s paličkami vie narábať výlučne ona. „ Nie som paličkárka, ktorá vytvára nejaké špeciálne alebo veľmi komplikované motívy a obrázky. Venujem sa skôr tým jednoduchším, na ktoré potrebujem štyri alebo päť párov paličiek. Základom pri paličkovaní je molitanový valec, na ktorom je šablóna - papier s predkresleným vzorom - a celé to je upevnené v krabici. Dôležité sú tiež špendlíčky, ktorými si obkreslíme tvar predkreslený na papieri, pretože špendlíky nám počas práce držia tvar celého obrázka. Potom už príde samotné paličkovanie. Učila som to aj dievčatá v škole a milo ma prekvapilo, keď som videla, aké pekné ozdôbky si dokážu vyrobiť vlastnými rukami,” dodáva s úsmevom na tvári učiteľka. Svojimi rukami dáva prozaickej bavlnenej priadzi úplne nový rozmer, tvar, vdychuje do nej život a krásu. Žiaľ, paličkovaná čipka je precízna práca, ktorej sa venuje z roka na rok čoraz menej ľudí. Zažije niekedy svoju renesanciu?
História čipky
Kde a kedy vznikla prvá čipka (krajka) nie je známe. Písomné doklady z konca XV. Storočia však hovoria už o cenných, náročných krajkách. Najžiadanejšie krajky sa vyrábali v Benátkach, ďalšie významné centrá boli vo Florencii, Janove, Neapole, Flandersku. V 17. storočí boli také jemné, že 5 cm široká krajka sa paličkovala s 300 paličkam a širšia aj s 1000 paličkami. Známe boli aj krajky z Holandska, Belgicka a Bruselu. V 19. storočí význam ručného paličkovania upadá, lebo stroje vyrábajú veľa lacnejšej krajky.
Na rozvoj čipkárstva na Slovensku mala banícka kolonizácia v 16. a 17. storočí. Ženy baníkov si privyrábali paličkovaním a predajom čipiek. Ďalej ovplyvnili čipkárstvo chorvátski prisťahovalci, dovoz španielskych a talianskych čipiek a v pohraničí ruské a poľské prvky. Čipkárstvo a krajkárstvo prežívalo v Rakúsko-Uhorsku zlatý vek počas vlády Márie Terézie, ktorá v roku 1767 založila v Prahe prvú krajkársku školu. V r. 1882 vznikol v Kremnici Čipkársky ústav, ktorý zakladal dielne v Soľnej Bani, Hodruši, Starých horách, Lúčkach, Kunešove. Známe sú aj novomestské, hlbocké piešťanské, slovenskogrobské, starohorské, hontianske, gemerské, spišské, šarišské čipky.
Samozrejme, aj v bývalom Československu mala krajka dlhú a hlboko zakorenenú tradíciu. Jej centrum bolo viac ako 120 rokov vo Vamberku. V r.1627 sa do Vamberka prisťahovala belgická šľachtičná Magdaléna Grambová a zaviedla belgický spôsob paličkovania na poduške. Oveľa neskôr, v roku 1889, v tomto českom mestečku vznikla odborná krajkárska škola. Postupom času sa počet týchto škôl v Rakúsko-Uhorsku ešte rozšíril, krajkárstvo a čipkárstvo bolo slobodnou živnosťou. Živili sa ním tisícky žien a mužov v horských oblastiach. V čase svetovej hospodárskej krízy zaniklo v Československu krajkárske školstvo, ktoré bolo považované za najkvalitnejšie v Európe.
Slovensko s paličkovanou čipkou preslávila vo svete národná umelkyňa Elena Holeczyová.
