Máte neobyčajnú schopnosť vidieť veci groteskne, a čo je nemenej dôležité, groteskne ich aj opísať. Kde ste sa to naučili?
Môj starý otec, Tomáš Horváth, bol výborný rozprávač. Čo si pamätám, mal asi len zo päť príbehov, ale tie boli tak majstrovsky porozprávané, že sme sa celá rodina na ne vždy nanovo tešili. Rozprával síce výborne, ale zriedka. No a skutočným majstrom v rozprávaní a v humore vôbec bola mamina sestra Irena Vachunová. Takmer celý život varila a piekla po celom Záhorí na svadbách. A nielen varila a piekla, ale tie svadby aj zabávala. Zvládala akúkoľvek spoločnosť od dvoch do tristo ľudí. Tieto prirodzené dispozície som sa vždy snažil a snažím zdokonaľovať štúdiom. Veľmi rád využívam vzdelanie slovenčinára (mojím pedagógom na vysokej škole bol ďalší fantastický rozprávač – Stanislav Rakús) a analyzujem si texty, ktoré sa mi páčia. Žiadna škola pre spisovateľov u nás nejestvuje, tak to riešim samoštúdiom. Medzi moje obľúbené študijné materiály patria Roald Dahl, Kurt Vonnegut ml., Jerome Klapka Jerome, Ray Bradbury, Venedikt Jerofejev, Mark Twain, Chuck Palahniuk, Michail Bulgakov, bratia Strugackí, Stephen King, Munro Saki, Terry Bisson, Joseph Heller a ďalší a ďalší.
Nie je ťažké zistiť, že inšpiráciu pre svoje poviedky ste načerpali na Orave. Prezrádzajú to opísané reálie, ale i priezviská poviedkových postáv. Bol v tom nejaký zámer, keď ste si vyberali priezviská, ktoré sa tu skutočne vyskytujú a niektoré sú aj verejne známe?
Veľa priezvisk v mojich knihách má pôvod aj na Záhorí, niektoré v okolí Košíc, iné som zase „vylovil“ z divadelných zdrojov. Než vstúpi ľubovoľná postava do mojej poviedky, musí mať meno človeka, ktorého aspoň trocha poznám. Krstné mená sa snažím meniť. Moje postavy v konečnej fáze nemajú s inšpirátormi svojho mena okrem neho nič spoločné. Píšem príbehy, ktoré som si vymyslel, nebolo a nie je v mojom úmysle pomenúvať v prvom pláne štruktúry textu bezprostrednú realitu, v ktorej žijem. A s reáliami je to podobne. Možno moje texty tak nepôsobia, ale nad každým jedným som strávil dlhé hodiny overovaním drobností, logických súvislostí a, to predovšetkým, cizelovaním štylistiky. Kvôli poviedke „...ale tento ma serie!“ som napríklad behal po Bratislave a overoval som si čas, či je naozaj možné, aby sa jej hrdinovia stretli vo finále na jednom mieste. Vyhýbam sa próze, ktorá nie je ukotvená v zreteľne a logicky definovanom priestore a čase, kde sa len mohutný talent autora vznáša vysoko nad šedivými nekontrastnými pevninami čitateľov. Preto, aj keď to nikde nepoviem priamo, je možné vo väčšine mojich poviedok identifikovať Oravu. Je to kraj, ktorý sa nezmazateľne vypálil do môjho harddisku.
Žili ste na Orave dosť dlho, aby ste mohli tunajších ľudí spoznať. Ako by ste ich charakterizovali? Čo sa vám na nich páči a čo nie?
Oravci majú možno zmerateľne menej zmyslu pre humor ako Záhoráci. Nuž ale stáročia sa musia viacej boriť s prostredím, v ktorom žijú. Všetky ostatné charakteristiky by súviseli v dobrom aj v zlom len a len s konkrétnymi ľuďmi.
Ozaj, prečo ste odišli z Oravy do Bratislavy? Nedalo sa tu žiť?
Na Orave som žil osemnásť rokov aj nejaké dni. K Záhoriu, kde som žil prvých osemnásť rokov, sa hrdo hlásim, ale do Oravy som beznádejne zamilovaný. V Bratislave som síce kvôli práci väčšinu času, ale žijem v dedinke s ani nie 800 obyvateľmi v okrese Bánovce nad Bebravou. Žijem tam, lebo sme si tam kúpili dom. Kúpili sme si ho tam preto, lebo to bola životná kúpa (klopem na drevo) a okrem toho je tam veľmi pekne. Inak pekne ako na Orave. A v záhrade nám na rozdiel od Oravy síce neskoro, ale predsa dozreli broskyne. No a v Bratislave pracujem preto, lebo nikde inde na Slovensku by som so svojím profesijným zameraním nenašiel adekvátne uplatnenie.
Netajíte sa tým, že svojimi prózami chcete čitateľa hlavne zabaviť. To sa vám, zdá sa, darí, ale stačí to? Nemáte vyššie ambície?
Nemusíte mi veriť, ale nikdy som pri písaní primárne nemal v úmysle zábavu. Píšem tak, aby sa to dobre čítalo. Nechcem, aby moji čitatelia vynaložili väčšinu námahy na to, aby si vôbec zrekonštruovali príbeh a potom mali pocit, že boli účastní intelektuálneho procesu. Pri prvom stretnutí mi vydavateľ a teraz aj priateľ K. K. Bagala povedal, že si musím zadefinovať, pre koho vlastne chcem písať. A vtedy mi došlo, že chcem písať pre seba. Teda že mojím cieľovým čitateľom je podobný exot ako ja. Podľa ohlasov zisťujem, že až taký exot nie som a že nás je dosť. A nielen na Slovensku. Keď som bol v Budapešti na európskom festivale debutantov, urobil sa mi na pleci mozoľ od ustavičného potľapkávania. Okrem toho ma potešila nominácia do finále Anasoft litera. Aj to je pre mňa dôkaz, že moje písanie je zábavné, ale nie je len pre zábavu.
Nemáte pocit, že zábavy, najmä v médiách, je čoraz viac, že tu už vyrastajú akési „zabávajúce sa generácie“, ktoré ak nemajú svoju dennú dávku zábavy, sú nespokojné a nudia sa. Nie je to nebezpečné?
Začiatkom 20. storočia bola Európa plná dobre vychovaných vzdelaných ľudí túžiacich žiť a zomierať pre tie najvyššie ideály. Mnohí z nich mali a niektorí ešte stále majú na svedomí dve svetové vojny a dve najstrašnejšie totality v zaznamenaných dejinách ľudstva. Nuž neviem...
Bude sa vaša ďalšia knižka nazývať Karol D3 Horváth? Je ťažké vymyslieť pre knihu názov? A čo znamená to D?
Tretia kniha bude modrá a bude sa volať Karol 3D Horváth. Pri prvej som využil možnosť, že je prvá. Tak som jej dal svoje meno v duchu tradícií rockových kapiel ako Led Zeppelin, Black Sabbath... No a potom sa mi to zapáčilo. D2 je napríklad názov diaľnice z Bratislavy do Malaciek. V Bratislave som sa narodil a pracujem, v Malackách som vyrástol. D je skratka prezývky z detstva. Bola do mena vložená kvôli tomu, že už jeden Karol Horváth písal ako novinár pre Nový čas. Myslím si, že ani jeden z nás by nebol rád, keby si nás čitatelia plietli. On písal skôr, meno som si musel teda upraviť ja.
Kedy môžu vašu tretiu knižku čitatelia očakávať?
Tretia kniha bude pokrstená 7. decembra 2006 v Bratislave na festivale Poviedka, ktorý organizuje, ako inak, vydavateľstvo L. C. A. Krstnými rodičmi budú zvyšní členovia mojej najobľúbenejšej kapely Živý dôkaz. Teda ak neodmietnu, lebo ešte som ich nepopýtal.
Ste medzi desiatkou finalistov, ktorí sú nominovaní na cenu Anasoft litera za najlepšiu prózu roku 2005. Koho tipujete za víťaza tejto ceny vy?
Na takéto úvahy našťastie nemám čas. Dokončujem tretiu knihu, píšem scenáre sitkomu, v inom si dokonca občas aj zahrám, naplno sa venujem Rádiu Devín, kde pracujem, skúšam a vystupujem so Živým dôkazom, rýľujem záhradu, sadím stromy, urovnávam spory medzi psom Montym a mačiatkom Zuzu, ktorých je až príliš často plný dvor, pozerám filmy, čítam knihy, s láskou spomínam na Oravu... Našťastie na tipovanie naozaj nemám čas.
Karol Horváth sa narodil r. 1961 v Bratislave, vyrástol v Malackách. Vysokú školu, FF UPJŠ, odbor slovenský jazyk a literatúra – dejepis, vyštudoval v Prešove. S manželkou, dvomi deťmi, psom a mačkou býva v Zlatníkoch (pri Bánovciach nad Bebravou). Viac ako 18 rokov žil na Orave, najdlhšie v Oravskej Lesnej. Pracoval ako učiteľ na rôznych stupňoch škôl. Okrem učiteľstva si vyskúšal aj prácu pastiera oviec, pomocného stavebného robotníka, tajomníka MNV, divadelného režiséra a dramaturga, šéfredaktora súkromnej rozhlasovej stanice, redaktora Odbornej redakcie zábavných žánrov v Slovenskom rozhlase, copywritera v reklamnej agentúre, scenáristu animovaných rozprávok, lektora divadelných workshopov a festivalov, barmana, novinára a režiséra televíznej reality show. V súčasnosti pracuje v Rádiu Devín. Písal krátke prozaické útvary, texty piesní, divadelné hry, krátke rozhlasové dramatické tvary, adaptácie literárnych predlôh a slávnostné prejavy starostovi obce. V literárnej súťaži Poviedka 2004 získal najvyššie ocenenie. Debutoval zbierkou jedenástich poviedok s názvom Karol D. Horváth (2005), druhá jeho kniha poviedok Karol D2 Horváth vyšla minulý rok. V decembri predstaví svoju tretiu knihu – Karol 3D Horváth.
