Ich najväčšou fanúšičkou je mladá Američanka

Malíková. Kedysi v obci fungovalo ochotnícke divadlo, ktoré sa však časom rozpadlo. Odrazu sa nemal kto postarať o program na príležitostných podujatiach. Starostka preto oslovila Milotu Kelčíkovú a Vieru Kuricovú, ktoré spoločne stáli pri zrode detského súboru Kukučka. Na jeho začiatky si súčasná vedúca súboru M. Kelčíková spomína takto: „Bolo to ťažké. Najskôr sme museli pozháňať jasenovské kroje, aby sme mohli dať urobiť aspoň ich približné kópie. Problém bol s látkami na šaty, vhodné krpce sme kúpili až v Poľsku. Našťastie boli miestni ľudia takí zlatí, že nám načas požičali svoje detské kroje, ktoré si kedysi odložili. Peniaze na zakúpenie materiálu sme získali z grantu, avšak s podmienkou, že odev si zhotovíme svojpomocne.“ Kukučka mala v čase svojho vzniku vyše 20 členov. Dnes je ich 18. „V obci sa rodí málo detí a nie všetky majú vzťah k folklóru. Preto sa teším každej dušičke v súbore. Navštevujú ho i deti z Dolného Kubína či Valaskej Dubovej,“ vysvetľuje Milota. Najlepšie sa podľa nej pracuje s najmenšími deťmi, ktoré sú učenlivé, zvedavé a z každej aktivity majú radosť. Keď dovŕšia 15-ty rok života a začne s nimi lomcovať puberta, zväčša odchádzajú za inými záujmami. „To je údel detských súborov. Najprv sa s deťmi natrápite, všetko ich naučíte a potom odídu.“ V repertoári súboru, ktorý dostal názov podľa jasenovského rodáka Martina Kukučína, sa nachádzajú tance, spevy, ale i divadelné scénky. Keďže v Jasenovej osobitná ľudová tradícia chýbala, Milote sa tamojšie piesne a tance hľadali ťažko. Predsa len sa jej podarilo „vydolovať“ sedem pesničiek, z ktorých najznámejšia je vraj V jasenovskom čiernom lese. Oravské tance sú podľa vedúcej súboru pomerne chudobné na tanečné prvky, preto ich skombinovala s liptovskými. Súvisí to i s tým, že Jasenová leží na hranici oboch regiónov. Aj keď M. Kelčíková nie je tanečníčkou ani folkloristkou, choreografiu pre „kukučkárov“ vymýšľa sama. „Odmalička som inklinovala k ľudovej kultúre, aj v mladosti som prichádzala s folklórom pravidelne do kontaktu,“ vraví. So svojimi zverencami sa na skúške stretáva každý týždeň v piatok. Tvrdí, že nie vždy sú disciplinovaní. Na vystúpeniach ju ale zatiaľ nikdy nesklamali. Vždy zo seba vydali maximum. „Najväčším zážitkom pre nás bolo skúšať priamo v rodnom dome M. Kukučína. Raz bola obsadená kultúrna sála, preto nám povolili nacvičovať u Kukučína. Vtedy mi po chrbte behali zimomriavky,“ spomína sympatická Jasenovčanka. Pri tvorbe nových pásiem sa snaží vychádzať hlavne z poviedok Martina Kukučína. Pred ich nacvičovaním si Milota najprv s deťmi sadne a porozpráva im o zvykoch, ktoré sa v scénkach budú vyskytovať. Vysvetlí im význam starých slov, ktoré sa už nepoužívajú, a dnešné deti ich nepoznajú. Samy sa tiež podieľajú na vyhľadávaní zaujímavých piesní. „Máme skalnú fanúšičku až z Ameriky. Je to školáčka, ktorej otec pochádza z Dolného Kubína. Vždy, keď prídu na Oravu, príde nás pozrieť. Oblečie si sukničku a tancuje spolu s ostatnými. V Amerike potom svojim kamarátom predvádza oravské tance, ktoré sa tu naučila,“ dodáva s úsmevom Milota Kelčíková.