Článok pokračuje pod video reklamou
e a jej spoluorganizátormi boli Žilinský samosprávny kraj, Krajský školský úrad Žilina a žilinský magistrát. Víťazný časopis sa volá Úlet a existuje už štyri roky. Aj predtým zákamenskí žiaci vydávali školský časopis, nazýval sa však Okey – a i ten získal pred štyrmi rokmi najvyššie ocenenie. Ako sme sa dozvedeli od štyroch členiek redakčnej rady, ktoré sa s nami minulý týždeň aj napriek prázdninám stretli, názov časopisu sa mení každé štyri roky. Po štyroch rokoch sa totiž mení aj redakčný kolektív, lebo najstarší žiaci odchádzajú a prichádzajú mladší. Nový redakčný tím si robí časopis po svojom a preto si zvolia aj jeho nový názov. Ten budúci sa bude volať Škandál a mladí zákamenskí žurnalisti a žurnalistky už na ňom začínajú pracovať. Do redakčného kolektívu pribudli štyri piatačky a štvrtáčky - tie sa budú novinárskej práci priúčať od tých starších, ktorí na budúci rok odchádzajú na stredné školy.
Ocenený časopis Úlet tvorili zväčša dievčatá. Boli to Júlia Florková, Soňa Dibdiaková, Soňa Večerková, Damiana Franeková, Katarína Kuchťáková, Katarína Peňáková a grafička Emília Beňušová. Medzi desiatimi členmi kolektívu boli iba traja chlapci – Peter Kovalčík, Tomáš Beňuš a Eduard Kakus. Pravdaže, kolektív mal aj pedagogické vedenie, a to učiteľku slovenského jazyka a literatúry Zuzanu Demkovú. Bez jej usmernenia a odborných rád by časopis sotva dosiahol takú vysokú úroveň. S grafickou úpravou a počítačovou sadzbou zas žiakom pomáhala učiteľka Marta Šalátová. „Minulý rok sme získali s časopisom Úlet iba čestné uznanie. Poučili sme sa z toho, čo nám bolo vyčítané – že sa v ňom málo písalo o dianí v škole, čím škola žije,“ hovorí jedna z tvorkýň časopisu Soňa Večerková. „Štyri čísla minulého školského roka sme už robili tak, že hlavnou témou každého bola nejaká dôležitá udalosť na škole, alebo významné výročie,“ pripája sa Damiana Franeková. „Jedno číslo bola napríklad venované Ľudovítovi Štúrovi. Obsahovalo aj prílohu Slovenské národné noviny, v ktorej sme sa zahrali na štúrovcov. Vymysleli sme napríklad listy, ktoré akoby napísali Ľudovít Štúr a Andrej Sládkovič,“ prezrádza Júlia Florková. „Iné číslo sme zasa venovali návšteve spisovateľa Daniela Heviera na našej škole,“ dopĺňa Soňa Dibdiaková. Úlet je robený na malom formáte A5, ale má dobrú sadzbu a tlač. Školský časopis dostáva každý žiak ročníkov 5-9 zadarmo. A ako ho žiaci prijímajú? „Ako ktorí. Našli sme ho už aj pokrčený v koši, a dokonca jeden výtlačok bol aj podpálený,“ hovorí so smiechom Júlia Florková. „My sa snažíme robiť ho tak, aby sme v ňom zachytili život školy a aby sme ním zaujali. Aká je odozva, to už záleží na iných. Snažíme sa však, aby nezostal vždy v tom koši,“ vysvetľuje už vážnejšie Damiana Franeková. S nádejnými novinárkami sme sa pozhovárali aj na tému slovenskej dennej tlače. Z bulvárnych novín, akým je najpredávanejší nemenovaný denník, si príklad brať nechcú. Podľa nich by sa nemalo písať iba o klebetách, senzáciách a čo zlé sa kde stalo. „Keď sme na škole mali podujatie pri príležitosti výročia Ľudovíta Štúra, pozvali sme aj televíziu, ale nikto neprejavil záujem. Podobné to bolo aj pri návšteve Daniela Heviera. Neviem, či máme robiť niečo zlé, aby sme zaujali, alebo ako to vlastne je?“ pýta sa Damiana Franeková. A jej otázka veru stojí za vážne zamyslenie.
