ma bavila, uživila a mohol by som ju robiť doma.“ Pre Juraja sa takýmto vysnívaným zamestnaním stalo rezbárstvo.
Aj keď s drevom pracuje už deväť rokov, stále sa pokladá za začiatočníka. Až po piatich rokoch sa odvážil založiť si živnosť a ponúkať svoje výtvory iným. Začiatky nemal jednoduché. „Raz som sa chcel dostať s dielami do istej predajne. Jej majiteľka mi po prezretí si mojich prác povedala: Toto je vaša robota? To sa mi bohužiaľ do krbu nezmestí,“ vraví umelec a jedným dychom dodáva: „Ale uvedomujem si, že to ešte nebolo „učesané“ a nemalo to takú povrchovú úpravu, ako by malo mať.“ V súčasnosti sa ale s väčšinou prác, ktoré vytvorí a ponúkne na predaj, už nikdy nestretne. „Keď nejaké dielo odchádza, pozriem sa naň a musím priznať, že sa cítim dobre. Vidím v tom samozrejme ten chlieb, bez toho by to nešlo, ale zároveň pociťujem radosť, že tá vec bude kdesi zavesená a niekoho určite poteší“.
Vzťah k umeniu v rodine Šinálovcov nemá len hlava rodiny, ale i manželka, ktorá pracuje s keramikou. Dcéra chce ísť študovať na umeleckú školu. „Tie sny, ktoré sa nesplnili mne, sa splnia aspoň jej,“ usmeje sa 40-ročný Juraj Šinál. A dobre vie, o čom hovorí. Odmalička mal umelecké sklony, avšak vážnejšie sa k tvorbe až do tridsiatky nedostal. Je samoukom, ale poctivým. „Nerád sa púšťam do niečoho, o čom nič neviem. Lebo začať je ľahké, ale pokračovať v tom a dosiahnuť čosi, to už je ťažšie. Dôležitá je aj literatúra, ktorej som preštudoval kvantum. Musel som sa naučiť zvládnuť potrebné techniky, vedieť, čo sa môže, čo nesmie a prečo.“ Pred pár týždňami „pričuchol“ aj ku kamenárstvu na kamenárskom sympóziu v Oravskom Bielom Potoku. Dali mu vraj do ruky dláto a on prosto robil. „Veď je to v podstate to isté ako drevo. Je to materiál, z ktorého treba čosi odobrať, aby z neho zostal len konkrétny výtvor.“ Prácu s kameňom si ale zatiaľ necháva v zálohe do budúcnosti. „Neviem si momentálne predstaviť, odkiaľ a ako by som získaval kameň na spracúvanie.“
Jurajovou prioritou je stále drevo. Má k nemu vzťah. Bez vzájomnej symbiózy medzi materiálom a jeho spracovateľom by to podľa rezbára nešlo. „Drevo má veľa podôb. Môže sa s ním kúriť v peci, dá sa z neho spraviť lopárik do kuchyne, alebo vytvárať niečo také, ako robím ja. Keď držím v ruke drevo, ktoré idem opracovávať, viem zhruba, aký starý bol strom, odkiaľ pochádzal. Nedávno som pracoval s vyše storočnou lipou. Zadíval som sa na ňu a predstavil si, koľko vtákov počas jej života asi na nej sedelo, koľko ľudí sa pod ňou schovávalo... Cítil som vôňu dreva, dokonca aj slnečné lúče, ktoré lipa po celé tie roky prijímala. Možno sa to zdá niekomu čudné, ale takto to cítim.“
Na Orave sa vždy nachádzalo množstvo rozmanitých prírodných materiálov. Niet sa preto čo čudovať, že dodnes tu žije veľa tvorivých remeselníkov, predovšetkým rezbárov. Juraj sa však konkurencie neobáva. Naopak, víta ju. „To, čo niekto odkuká odo mňa, môžem zas ja odpozorovať od iného. Veď na svete je toľko ľudí! Neverím, že by si nejaký rezbár nenašiel na svoje dielo kupca.“
Autor: aš