ajú o zákonitostiach života, s ktorými sa spája aj smrť. Pretože človek nemôže žiť len pre súčasnosť.
Na sviatok Všetkých svätých slnko ešte naposledy slzu leta uroní.
Tento sviatok sa slávi už od 8. storočia. Pápež Gregor III. ho nariadil v roku 731 oslavovať v Ríme a o sto rokov si ho s úctou pripomínala už celá Cirkev. Zo sviatku Všetkých svätých sa vyvinula aj spomienka na mŕtvych.
Na dušičky spomínajme, z očistca im pomáhajme.
Pamiatku Všetkých verných zosnulých zaviedol v roku 998 opát Odilo. Tento zvyk sa rozšíril v 13. storočí na celú kresťanskú cirkev. A tak už niekoľko storočí ľudia slávia pamiatku zomrelých deň po slávnosti Všetkých svätých.
Celé storočia vznikali pohrebné zvyky, ktoré pretrvávajú dodnes. Ľudská spoločnosť sa k zosnulým už v dávnej minulosti správala s rešpektom. Aj v predkresťanských časoch bolo známe pochovávanie mŕtvych. Starí Slovania, ktorí prišli na naše územie v 5. – 6. storočí, poznali žiarové hroby. Spaľovali telá svojich zosnulých, pretože oheň symbolizoval očistenie. Pozostatky spálených tiel dávali do nádob - urien, alebo ich vysypali do hrobu. Pohreb starých Slovanov z 10. storočia opísal arabský cestovateľ Ibn Rusta takto: „Ak niekto z nich zomrie, spália ho. Ženy, ak im zomrie niekto z rodiny, porania si nožom ruky a tvár. Na druhý deň po spálení tela nebohého prichádzajú na pohrebisko, z miesta odnesú popol a uložia ho do nádoby, ktorú potom uložia na vyvýšené miesto. Keď uplynie rok od úmrtia, príbuzní vezmú so sebou, niektorí viac, iní menej úľov. Zhromaždia sa na vyvýšenine, kde jedia a pijú. Potom sa vrátia domov.“
Na Slovensku v období ranného feudalizmu vládol strach z vampirizmu. Podľa predstáv pozostalých podozrivý z vampirizmu mohol vstať z hrobu a škodiť živým, preto takýchto mŕtvych pochovávali v skrčenej polohe na okraji pohrebísk.
S prenikaním kresťanských tradícií sa prestalo používať žiarové pochovávanie a začala prevažovať inhumácia – pochovávanie tiel do zeme. V 11. storočí už vznikali cintoríny v blízkosti kostolov.
V novembri nech anjeli, poslovia pokoja, aj naše srdcia oslovia.
Pred dlhou zimou sa cintoríny nerozžiaria len pestrými farbami jesene, ale aj teplom leta. Podobne ako v ľudských srdciach, aj tu horí láska a nádej. Človek sa smrťou rodí pre večný život. Doprajme našim zosnulým pokojný odpočinok. Naše cintoríny a naše hroby totiž nás živých obohacujú a zároveň sú dôkazom kultúry celého národa.
Autor: Margita Kuchčáková
