„Ešte chcem vystúpiť na Gerlach“

Breza – Zrak sa mu začal postupne zhoršovať už v detstve. Siedmy a ôsmy ročník základnej školy síce ešte dokončil, ale už nedokázal čítať nielen z tabule, ale ani zo zošitov a kníh. Deviaty ročník preto dokončil v Levoči - v špeciálnej škole pre zrakovo postihnutých. Tam absolvoval aj stredné odborné učilište v odbore čalúnnik. Posledné roky nevidí už ani svetlo. Od roku 1971 však stále pracuje. Za socializmu bol zamestnaný v Slovenských elektrotechnických závodoch v Lokci a popritom robil doma čalúnnika. Po roku 1990 sa čalúnnictvu venuje ako živnostník. Na budúci rok oslávi šesťdesiatku, ale vďaka pretekárskemu a neskôr rekreačnému športu je v kondícii, ktorú by mu mohol závidieť ktorýkoľvek zdravý päťdesiatnik. Štefan Michaliga z Brezy.
Minulý týždeň 17. októbra bol na Slovensku dňom Bielej pastelky. Aj na Orave sa vo všetkých okresných mestách konala zbierka, ktorú pre zrakovo hendikepovaných ľudí organizovalo občianske združenie Únia slabozrakých a nevidiacich Slovenska. Práve v tento deň sme Štefana Michaligu navštívili a pozhovárali sa s ním o jeho rodine, práci, a športových záľubách.

S manželkou Rozáliou má Štefan štyri deti – tri dievčatá a chlapca. Chlapec má mentálny hendikep, ale je hyperaktívny a preto si vyžaduje osobitnú starostlivosť. Rozália s ním denne chodí bicyklovať alebo na prechádzky. Telesnú aktivitu zdedil zrejme po otcovi, ktorý bez pohybu nevydrží. „Je to zaujímavé, ale keď som po práci unavený a bolia ma nohy, idem sa prebehnúť, potom ma už nohy nebolia a únava ma prejde,“ hovorí Štefan. Športuje od učňovských rokov a táto záľuba ho stále neopúšťa. Až do svojho 47. roku sa behu na lyžiach a cyklistike venoval pretekársky. A ako hovorí, keby mal partnera športovca, ktorý by ho viedol, pretekal by možno dodnes. V tandeme na bicykli ho pri tréningu donedávna sprevádzala manželka, dnes to robí väčšinou najstaršia dcéra. „My už ale na neho nestačíme,“ priznáva sa Rozália. „Dokonca už ani pes popri ňom nevládze,“ dodáva so smiechom. Behať totiž Štefan chodieva so svojím cvičeným slepeckým psom. Dva až trikrát do týždňa prebehne kratšiu 7-kilometrovú trasu a dva až štyrikrát do mesiaca si zabehne po 13 km. Na beh si zvolil menej frekventovanú cestu z Brezy smerom do Beňadova. Tam nejazdí toľko áut, na ktoré si musí dávať pozor. Spolieha sa pritom iba na svojho vodiaceho psa a svoj sluch. Pri jazde na bicykli je jeho situácia o niečo lepšia, pretože tandem vedie vidiaci. Musia byť však spolu zohratí, lebo neudržanie rovnováhy by mohlo znamenať nehodu. Na tréning si vybral asi 35-kilometrový okruh Breza – Mutné – Oravská Jasenica – Breza.

„V júni tohto roku sme spolu s nevidiacim kamarátom Jozefom Burošom z Dolného Kubína boli na bicykli v Roháčoch na Zverovke. Celú trasu sme aj s prestávkami prešli za 6 hodín,“ pochválil sa nám Štefan. „Boli sme pripravení aj na podujatie Okolo Tatier, ale pršalo, tak sme nešli.“ Kedysi však prešiel aj túto, približne 130 km dlhú trasu. A minulú zimu absolvoval až sedem lyžiarskych prechodov na bežkách. Naposledy, druhú októbrovú nedeľu, zas s deťmi a manželkou vystúpil na Choč. Bol tam znova až po 24 rokoch a tak ho prekvapilo, že chodník je teraz dosť zarastený. „Museli sme sa predierať sklonení tunelmi cez kosodrevinu. Bolo to náročné - aj som sa zranil, keď ma konár kosodreviny udrel do nosa,“ popisuje svoj zážitok Štefan. „Ja som išla za nimi a zaostala som, lebo som nevládala,“ pridáva sa Rozália. „Ale keď som zbadala akési čierne zviera, zľakla som sa – bála som sa o nich. V takom rozpoložení som ich dobehla. Človek v takých chvíľach dokáže veľa, sama sebou som bola prekvapená.“ Pre nevidiaceho sú aktivity, ktorým holduje Štefan, naozaj nebezpečné. „Vždy, keď niekde ide, bojím sa o neho. Stať sa môže hocičo. Štefan môže ďakovať Bohu, že sa mu zatiaľ nič zlého neprihodilo. Musí mať dobrých anjelov strážnych,“ myslí si Rozália. Veď len na Babej hore bol už možno 20-krát a pochváliť sa môže aj zdolaním najvyšších vrcholov Západných Tatier ako sú Baranec, Plačlivô, Volovec, Ostrý Roháč či Tri kopy. Ani pred šesťdesiatkou si Štefan nedá pokoj. „Ešte chcem vystúpiť na Gerlach, lebo sa ešte stále cítim dobre,“ plánuje so závideniahodným optimizmom tento húževnatý muž.
Nuž, nech mu to teda vyjde.