eľkých obchodov vyrábali práve slovenskí drotári. Z drotárskeho remesla žili mnohí Slováci ešte do konca druhej svetovej vojny. Potom táto tradícia začala upadať až postupne takmer úplne zanikla. To známe „hrnce látať, drótovať“ bolo na Slovensku počuť – hoci čoraz zriedkavejšie - približne do polovice 60-tych rokov. Oživenie tohto remesla prišlo až po spoločenských zmenách v roku 1989, a to hlavne zásluhou Ladislava Jurovatého. Ten začal organizovať stretnutia pokračovateľov tohto remesla v Budatínskom zámku v Žiline. V začiatkoch sa tam stretávali dvaja-traja, dnes je ich už vyše tridsať. Patrí medzi nich aj Štefan Smržík z Námestova.
Štefan Smržík sa dostal k drotárstvu prostredníctvom svojho brata Ľubomíra, ktorý žije v Martine. On s tým začal skôr a pre toto takmer zabudnuté remeslo ho získal pred ôsmimi rokmi . Zaučil ho aj do jeho tajov. Brat sa však tradičným výrobkom z drôtu venuje menej, viac tvorí drôtené modely áut a bicyklov. Štefan Smržík vyrába misy, košíčky, vešiačiky, svietniky, ale aj rozličné iné dekoratívne a úžitkové veci. Obaja nadobudli vzťah ku kovu zrejme po predkoch – dvaja z nich boli totiž kedysi uznávaní kováči. Aj Štefana to najskôr viac ťahalo ku kováčskemu remeslu a dosiaľ sa mu popri drotárčine venuje. Svoje drôtené výrobky predáva prostredníctvom ÚĽUV-u, ale dosť vecí predá aj sám na rozličných remeselných trhoch alebo iných podujatiach. „Tohto roku som bol na Dňoch remesiel v Kežmarku, na Trnavskom jarmoku, v Bratislave na Dňoch majstrov ÚĽUV-u. Tohto roku sa tieto dni konali na Bratislavskom hrade a boli spojené s korunovačnými slávnosťami. A bol som aj na Dňoch slovanských kultúr vo Varšave,“ vyratúva podujatia, na ktorých sa Štefan Smržík zúčastnil.
Drotárstvom sa však neživí. Pracuje ako lisovač v námestovskom strojárskom podniku. „Na živnosť to nechcem robiť, pretože keď pracujem s drôtom 5 hodín, mám toho dosť. Je to namáhavé. Navyše, v dnešnej dobe je kúpyschopnosť ľudí malá. Skôr dajú peniaze na stravu, ako na takéto výrobky. Ťažko by som s tým mohol uživiť takú veľkú rodinu, akú mám,“ hovorí Štefan Smržík, ktorý sa stará o 5 detí. Drotárčina je pre neho hlavne koníčkom na voľné chvíle. Je zaujímavé, že krásu svojich výrobkov dokáže vyčariť použitím obyčajných stavebných drôtov, pozinkovaných a žíhaných. Používa tiež klincový drôt a ojedinele i antikorový a mosadzný. Výhodou tohto remesla je, že nie je náročné na nástroje – stačia kliešte – a ani na priestor. Štefan Smržík si drôt obyčajne nastrihá vonku a pracuje s ním doma v kuchyni.
Staré drotárske remeslo, ktoré sa stalo významnou súčasťou slovenskej národnej kultúry, má teda svojich pokračovateľov. Drôt má aj v modernej dobe stále široké uplatnenie.
