bol vedúcou osobnosťou mladej bernolákovskej generácie. Pracoval ako kultúrny pracovník, organizátor národného kultúrneho života, jazykovedec, redaktor a vydavateľ. Základnú školu navštevoval v Námestove. Ako 24-ročný sa stal úradníkom Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady v Budíne, Bratislave a Košiciach. Bol tiež spoluzakladateľom Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Vydal štyri ročníky almanachu Zora a súborného diela Jána Hollého, P. J. Šafárika, J. Kollára a B. Tablicu. Takýto podrobný životopis sme sa pochopiteľne nedozvedeli od žiadneho z nami oslovených ľudí žijúcich na Hamuljakovej ulici v Dolnom Kubíne, ale z encyklopédie. Ich poznatky o významnom oravskom rodákovi boli skôr kusé. Jedni ho vedeli zaradiť približne do obdobia, kedy žil, iní správne konštatovali, že patril k jazykovedcom. „K Štúrovcom?“ nesmelo si tipla mladá študentka, ktorú sme stretli na ulici. „Keďže študujem históriu, o Hamuljakovi čosi viem. Ale som asi jedna z mála, pretože na úradoch, a vlastne všade, kde píšu moju adresu, nevedia napísať ani jeho meno. Namiesto „j“ píšu v jeho priezvisku „i“. Vždy musím na to kohosi upozorňovať. Myslím si, že nie je ani také podstatné, aby niekto presne vedel, kto Hamuljak bol. Hanbou však je, ak nevieme, ako sa píše meno takej slovenskej osobnosti,“ myslí si 22-ročná študentka vysokej školy. „Zaoberal sa jazykom, myslím, že bol jazykovedec. Učili sme sa o ňom v škole, ale to už bolo dávno, neviem to presne. Viete, keď ste zavalení dennodenne množstvom práce, nemáte kedy rozmýšľať nad takýmito vecami,“ vraví ďalšia Medzihradčanka, 51-ročná Elena. Od dôchodkyne, ktorá akurát pracovala vo svojej záhradke, sme sa nedozvedeli viac. „V škole nás to učili, ale už som zabudla. Hamuljak, Hamuljak..., no, nespomeniem si,“ usmiala sa žena. „Určite niekým bol, keď je po ňom pomenovaná ulica. Tým nech sa ale zaoberajú múdre vedecké hlavy. Nepotrebujem to pre bežný život. Dôležité je, aby som vedel, ktorý dom na ulici je môj, a aby som vždy trafil domov,“ povedal nám Pavol.