alá zdravotná sestra, ktorá si v nemocničnej službe odkrútila nejeden rôčik. Život jej naložil na plecia batoh plný utrpenia a ťažkých životných skúšok. Aj napriek chvíľam, keď sa lúčila s týmto svetom, ich zvládla na výbornú. „Svoje poslanie som ešte zrejme nesplnila a preto mám dnes silu a dokážem pomáhať iným. Niekedy stačí naozaj málo. Priateľský rozhovor, povzbudenie či dobrá rada. Človek je tvor s krehkým vnútrom, ktoré je veľmi zraniteľné. Pred nešťastím druhých netreba zatvárať oči,“ úprimne vysloví Zitka.
Telom v Rakúsku, dušou doma
Zdravie Zitkinho manžela je podlomené. Obličkové kamene sa ozývajú čoraz častejšie a liečba nezaberá tak, ako by mala. Pomôcť sa mu pokúšali lekári v Banskej Bystrici aj v Martine. Cesty od lekára k lekárovi akoby nemali konca. V jednej z bratislavských nemocníc sa pokúšali zistiť pôvod jeho ochorenia. Výsledkom bol vypracovaný akýsi „jedálny lístok“. Striktne prikazoval, čo smie a čo nesmie vziať do úst. „Keď som si ten zoznam pozorne preštudovala, zistila som, že manžel vlastne nemôže nič zjesť. Jedlá sa navzájom vylučovali a ja som zostala bezradná. Tak veľmi som mu chcela pomôcť,“ hovorí Zitka. Neváhala a vytočila telefónne číslo na ministerstvo zdravotníctva. „Chcem, by sa môj manžel liečil trebárs aj v zahraničí. Nezáleží mi na tom, čo uhradí poisťovňa a čo nie. Ide mi len o to, aby už konečne netrpel, a my s ním,“ spomína Zitka a dodá, že široko-ďaleko je veru len málo liečiteľov, ktorých nenavštívila. Prišla k nim len s jedinou prosbou. Chcela, aby sa jej manžel uzdravil.
Aj keď sa hovorí, že zdravie sa nedá zaplatiť, predsa sú len „diablove papieriky“ veľmi potrebné. Zitka odišla pracovať do susedného Rakúska. Ani deväť mesiacov nebol dostatočne dlhý čas na to, aby sa tam udomácnila. V rakúskej rodine, kde sa veľký dôraz kládol na vzdelanie, jej chýbal hrejivý pocit domova. Myšlienkami bola stále doma. Pri svojich dcérkach a manželovi. V čase voľna jej kroky smerovali stále na to isté miesto. Poznala ho dôverne a len tam sa dokázala vyplakať a vyžalovať. Vo viedenskom kostole spínala ruky a cez slzy sa dívala na nádherný kríž. „Mala som so sebou staršiu modlitebnú knižku. Sú v nej rôzne modlitby. Za deti, za manžela, za chorých a ešte mnoho iných. Dostala som sa len k tej, ktorá je určená vdovám. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo a ja som sa rozhodla. Už sa sem nevrátim,“ spomína mladá žena.
Diagnóza: Zhubný nádor v prsníku
O význame a dôležitosti stravy netreba nikoho zvlášť poúčať. Aj Zitka ako zdravotnícky pracovník veľmi dobre vie, že ľudský žalúdok nie je jeden veľký „šrotovník“, ktorý pomelie všetko. Nesprávna životospráva dokáže napáchať v našom tele obrovské škody. „Rozhodla som sa, že doma prejdeme na oddelenú stravu. Spočiatku to nebolo také jednoduché. Šaláty či mäso bez obvyklej prílohy, ako sú zemiaky, ryža, či cestoviny, to veru nechutilo všetkým. Dnes si už ani ja, ani manžel, ani naše dve dcérky nedokážu predstaviť, že by sme sa mohli stravovať inak. Dokonca som cítila, že takto upravený jedálny lístok je vhodnejší aj pre môjho manžela,“ vysvetľuje Zitka a vtedy sa zastaví. Hovoriť o chorobe, ktorá vstúpila do jej života bez akýchkoľvek varovných príznakov a zastihla ju nepripravenú, nie je vôbec jednoduché. Pri náhodnom manželovom objatí zacítila tupé pichnutie v prsníku. Inštinktívne mu odtiahla ruky a prehmatala si boľavé miesto. Hrčka. Nález, ktorý sa nedá nechať bez povšimnutia, pretože aj keby vás vôbec nebolel, nenechá vás na pokoji. Neustále sa musíte k nemu vracať a myslieť, čo sa tam vnútri asi odohráva. „Na vyšetrenie k špecialistovi som nešla sama. Manžel a rovnako dcéry chceli byť pri tom, keď sa dozviem, čo mi je. Prsník mi „napichli“ a odobratá vzorka putovala do laboratória. O polhodinu som vedela výsledok. Nepotrebovala som to ani počuť. V zázname som zazrela „C“. Veľmi dobre som vedela, čo to znamená. Karcinóm, teda zhubné. Rakovina. Je ťažké vysvetliť, čo sa v tej chvíli začalo vo mne odohrávať. Len ten, kto zápasí s takouto chorobou vie, čo človeku po oznámení takejto diagnózy prebehne mysľou,“ rozpráva Zitka, ktorá je dnes už úplne vyrovnaná a tvrdí, že s odstupom času sa na rakovinu nepozerá ako na veľký trest, ale prijala ju ako dar. Svet začala vnímať celkom inak. Veci, ktoré boli ešte pred chvíľou nepodstatné a malicherné, odrazu stúpli na význame.
„Bože, čo len s nami bude? Veď ja som tá, ktorá sa má postarať o rodinu a teraz toto. V mysli som sa vrátila do čias, keď som ešte pracovala v našej nemocnici. Ťažko chorým som chcela vštepiť iskierku nádeje, uchlácholiť ich. A dnes patrím medzi nich. Cestou z kliniky sme zastavili neďaleko nádhernej lúky. Všetci sme sa vyzuli a rozbehli sa po mäkkej tráve. Potrebovala som všetok stres zo seba dostať von. Vyplakať sa a cítiť, že rodina ma podrží.
Najkrajšie prebudenie
„Operácia bola nevyhnutná. Ležala som v nemocnici a hľadela okolo seba. Najlepšou spoločníčkou mi bola malá čierna knižôčka. Vstávala som s modlitbou na perách a rovnako s ňou aj zaspávala. Pohľad na ženy s pozitívnymi nálezmi, vývodmi a hadičkami ma čoraz viac deprimoval. Chcela som ich povzbudiť, dodať im silu, ale už som nemala toľko síl ako kedysi. Od plaču opuchnuté oči som skrývala do vankúša. „Prosím ťa, prídi pre mňa! Ja to nezvládnem!“, telefonovala som v jeden večer manželovi. Ráno bol v nemocnici a odvážal ma domov. Bola som rozhodnutá vyskúšať všetko. Možné aj nemožné. Odovzdať sa do rúk liečiteľov a nájsť pomoc v knihách pojednávajúcich o alternatívnej medicíne.
V týchto ťažkých chvíľach mi pomohla liečiteľka Svetlana Šimurdová. Ešte v čase, keď som netušila o svojej chorobe, ona ma už dávno mala „prečítanú“. Počas návštev u nej som sa spamätávala a pomaly „zliepala“ svoju naštrbenú psychiku,“ spomína Zitka a rozhovorí sa o Breussovej kúre, ktorú si naordinovala. Spočíva v 42–dňovom očistnom pôste. „Nič som nejedla, len pila čaje a cviklovo – mrkvovo – zelerovo - čiernoreďkovkovú šťavu. Pripravoval mi ju manžel. Každý deň čerstvú zo zeleniny z našej záhradky.“
Aj keď Zitkini najbližší o jej diagnóze vedeli, svojej mame nedokázala povedať, čo ju trápi a vysloviť, že zvádza boj so zákernou chorobou. „Pamätám si, ako sme skrývali odšťavovač, keď k nám mamička zavítala. Nechcela som, aby sa dozvedela, čo je vo veci. S odstupom času však viem, že stále čosi tušila. Veď náhly desaťkilový úbytok na váhe by si nevšimol len slepý. Okopávali sme v záhrade jahody a mama na mňa hľadela spýtavým pohľadom. Už som mala na jazyku, že sa zdôverím a predsa som to nedokázala. Vždy ma čosi zastavilo. Ubudli kilá, organizmus sa prečistil a ja som mala energie a síl na rozdávanie. Cítila som sa perfektne. Keby nebolo tej prekliatej hrčky, ktorú som ani drastickou diétou nedokázala vyhladovať. Rástla a neustále mi pripomínala chorobu. Skalpel ma neminul. Odovzdala som sa do rúk Božích tak, ako mi to poradila Svetlana. Tentoraz bol so mnou v nemocnici aj manžel. Niekedy je až nepochopiteľné, ako dokážu ťažké chvíle posilniť zväzky a utužiť lásku.“ Snáď nebolo krajšieho prebudenia ako to, keď sa Zitka preberala z narkózy. Podvedome rukou zablúdila k miestu, ktoré bolo jej trápením. „Mám ho tam! Bože, mám prsník!“, opakovala si v duchu a vtedy zavolala mame. Túto dobrú správu si predsa nemohla nechať len pre seba. Odrazu bol svet krajší, ružovejší. Opäť pocítila prílev síl a potrebu rozdávať sa iným. Utešovala pacientov na oddelení, vlievala im novú nádej. „Nasledovala chemoterapia. Červená tekutina sa miešala s mojou krvou. Už po prvej dávke mi vypadali vlasy. Najprv sa objavilo vo vani len pár vlasov a neskôr celé chumáče. Keď som si ľahla do lona svojej dcérky, pokojným hlasom mi povedala: „Mami, veď ja ti ich všetky povyberám,“ zasmeje sa Zitka, ktorej určite v tej chvíli veľmi do smiechu nebolo. Parochňa bola jediným riešením, ako sa ukryť pre zvedavými pohľadmi okolia. Aj tak si to mnohí všimli a premeriavali si ju, akoby práve priletela z inej planéty. Dnes sa už opäť môže popýšiť hustou hrivou tmavých vlasov a elegantný krátky účes jej naozaj pristane.
Choroba jej otvorila oči
„Veľakrát som sa videla v truhle. Som hlboko veriaca a cítim, že viera mi veľmi pomohla. Pochopila som mnohé veci, o ktorých som v čase, keď som bola zdravá, ani netušila. Zdravie a spokojnosť obsadili najvrchnejšie priečky môjho hodnotového rebríčka. Pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú, chápem ako poslanie a ďalšiu šancu od života,“ usmieva sa sympatická žena, z ktorej priam vyžaruje pozitívna energia. Sen o obchodíku so zdravými a racionálnymi doplnkami stravy nenechala dlho driemať v hlave. Už dva mesiace ju môžete nájsť v predajni, kde vám okrem hodnotných výživových doplnkov pribalí Zitka aj dobrú radu, čo sa týka zdravia a stravovania. Zaoberá sa reiki, dokonca sviečkovaním. „Cítim, kto potrebuje energiu. Takému človeku mám až nutkanie podať ruku. Pri sviečkovaní sa harmonizuje celý organizmus. Sviečka sa zapáli na čakrách, alebo v pupku. Dokáže blahodarne vplývať pri zápalových procesoch, nádoroch, cystách. Hovorí sa, že liečbou budúcnosti je liečba svetlom,“ vysvetľuje osudom skúšaná žena.
Stále ma prekvapuje niečím novým a ja obdivujem jej silu a elán. Svoj kríž si statočne nesie životom a veľakrát berie na svoje plecia aj starosti iných. Takýchto ľudí si nesmierne vážim.
