ej ríši. Po víťazstve aténsky bežec hneď po boji prebehol vzdialenosť z Maratónu do Atén (asi 42 kilometrov) a na námestí oznámil občanom „Zvíťazili sme!“ Vzápätí padol mŕtvy na zem. Na pamiatku tejto udalosti bol do moderných olympijských hier zavedený beh s podobným názvom, ktorý má symbolicky dĺžku 42 195 metrov.
Kam sa už posunula športová disciplína z hľadiska atletických výkonov? O poriadny kus vpred. Minulý týždeň sa pokúšala etiópska megahviezda Haile Gebresilassie prekonať rekordný zápis Paula Tergata. Ten má hodnotu 2 h 4 min a 45 sekúnd. V priemere to vychádza približne 2 min 59 sekúnd na kilometer. Úžasné. Síce sa Hailemu nepodarilo prekonať čas Keňana, ale zápis 2 h 5 min a 55 sekúnd sa zapíše do histórie. Od začiatku novodobých olympiád poznala verejnosť viacero hrdinov najvytrvalejšej trate. Pamätný je zápis Emila Zátopka z Helsínk 1952 až po posledného olympijského víťaza Taliana Stefana Baldiniho. Len dvom pretekárom sa podarilo v histórii olympijských hier obhájiť zlato. V rokoch 1960 v Ríme a v 1964 v Tokiu sa o to postaral Etiópčan Abebe Bikila. Nemecká demokratická republika vyprodukovala Waldemara Cierpinskeho. Montreal 1976 a Moskva 1980 sa stali jeho doménou. Waldemarov syn Falk pokračoval v „šľapajách“ otca a stal sa z neho výborný duatlonista. Juniorský titul majstra sveta dokazuje, že jablko nepadlo ďaleko od stromu.
Zo Slovákov preukazoval svoje špičkové kvality Róbert Štefko. Jeden z najlepších bežcov bielej pleti na svete má zabehnutý osobný rekord tesne pod 2 hodiny 10 minút. Časy pod touto hranicou sú považované za hranicu extratriedy. Róbert sa stal občanom Českej republiky a už aj tu je vidieť, ako sa o vrcholových športovcov starajú tí „hore“.
Najlepší slovenský maratónec Marcel Matanin je bežcom s osobným rekordom na úrovni 2 h a 17 minút. Slovensko nemá lepšieho bežca v súčasnosti na túto trať. Ak si niekto myslí, že dobre odbehnúť maratón znamená permanentne „bazírovať“ na rozvoji vytrvalosti je na omyle. Dnes sa svetová špička skladá z atlétov, ktorí môžu ťažiť fantastický rýchlostný základ z minulosti. Nesúvisí to s rozvojom šprintu. Logika každého trénera musí jednoznačne vedieť zhodnotiť možnosti svojho zverenca. Ak dokáže atlét zabehnúť kilometrovú trať na úrovni 2 minút a 30 sekúnd, môže tréner v kútiku duše rozmýšľať, aký maratónec by mohol z konkrétneho atléta vyvstať. Na Slovensku zatiaľ spĺňali tieto parametre traja bežci. Róbert Štefko, Miroslav Vanko a Marcel Matanin. Aká je situácia na Orave?
Barnabáš Üvegeš, učiteľ na základnej škole: Na Orave je viacero adeptov, ktorí by sa v budúcnosti mohli prezentovať dobrým maratónskym časom. Je to však len v čisto teoretickej rovine. Chýbajú vôľové vlastnosti. Dnešná doba nevytvára podmienky pre toho, kto sa chce „trápiť“ a niečo dokázať v športe. Dnes je tu Matúš Vajdík. Nikde nie je povedané, že vydrží do dospelého veku. Všeobecne majú mladí ľudia tendenciu si všetko zľahčovať a nie sa postaviť „čelom“ k problému. Ak dostane žiak na hodine odbehnúť klasickú dvanásťminútovku, vzniká problém.
Viktor Fonfer, maratónec: Aktuálne z Oravy beháme maratóny so Stanislavom Lofajom z Krivej. Vekom už nie sme najmladší, aj preto by bolo dobré, aby aj tí neskôr narodení prišli na čaro maratónu. V Žaškove sa organizuje minimaratón, ktorý sa stal akousi „vlajkovou loďou“ bežeckých podujatí na Orave. Nemá to dĺžku štandartného maratónu, ale aspoň niečo sa pre vytrvalcov organizuje. V minulosti bolo viacero kvalitnejších bežcov ako teraz. Neviem si vysvetliť, prečo je to tak.
Marián Klimčík, bývalý atlét, učiteľ na základnej škole: V tejto dobe nemajú deti záujem o atletiku ako takú. Je to ťažký šport, kde sa každý musí spoľahnúť iba na seba. O vytrvalostných disciplínach už ani nehovorím. Organizuje sa štafeta M. Zavarskej, kde sa behá 10 x 1000 metrov. Už tu je problém vybrať desiatich chlapcov z celej školy.
Autor: tb