Na jednej jabloni sa mu urodí desať odrôd jabĺk

mieňa a realizuje sa aj v záhradách svojich známych, rodiny a priateľov.
„Už ako chlapec som dokázal vo vrbinách rozpoznať, keď som natrafil na nejaký ovocný strom. Nejeden som odtiaľ domov priniesol. Otec mi v tom nebránil, skôr to vo mne podporoval. Veľa pre ovocinárov na Orave urobil starý pán učiteľ Ján Brišák, ten sem poprivážal najrôznejšie odrody ovocných stromkov či drobného ovocia, učil ľudí ako ovocie pestovať, ako sa o stromky starať, aby rodili čo najlepšie aj v našom drsnom kraji. Urobil pre nás veľa a hoci mnohí na to už akosi zabúdajú, patrí mu za to veľké uznanie.“

Július Kubasák je toho roku hrdý na to, ako mu zarodila jabloň odrody rubín. Obľubuje aj jonatánky, chutný je idaret, trvanlivé zas ontário. No mnohé odrody na jabloniach sám nevie pomenovať. Dobre čítate, na jabloní, nie na jabloniach, pretože Július Kubasák má jednu špecialitu: do jednej jablone naštepí viacero odrôd jabĺk. Jedna z jeho jabloní rodí dokonca desiatimi odrodami. „Vidíte, tam je už časť koruny obratá, idaretky som už musel obrať, dozreli toho roku mimoriadne skoro. Ostatné ešte musia „dôjsť“. Aj slivky a ringloty mám naštepené podobne. Štepy si často beriem od ľudí, ktorí nevedia ani to, akej sú odrody, ale rodia výborne a sú odolné a chutné. Niektoré sa mi podarí podľa pomológie zaradiť, iné nie. Ale príliš sa tým netrápim.“
Štepenie vysoko v korunách je fyzicky náročné, bez pomoci rebríka sa tam nikto nedostane. „To si ešte stále robím sám, kam sa nedostanem z rebríka, vyleziem sám,“ dodáva sedemdesiatnik. Okrem ovocia sa venuje aj včelárstvu, pestovaniu zeleniny, okrasných drevín priamo z lesa, liečivých rastlín, štepeniu ruží a šľachteného orgovánu, dokonca najnovšie pestuje aj hlivu ustricovú. Tú naočkoval priamo na pne starých spílených jabloní. „Aj keď ich hliva rozloží a spráchnivejú, aj vtedy ich využijem. Výborne sa s nimi vydymuje pri včelách.“
Kedysi boli Ján Brišák a Július Kubasák v Rabči jediní, ktorí radili začínajúcim ovocinárom – veď v záhradách tohto drsného kraja kedysi takmer žiadne ovocie nerástlo. Šľachtiteľstvo však dokázalo zázraky a v druhej polovici minulého storočia sa sem pomaly začali dostávať rôzne odrody jabloní, hrušiek, sliviek, ba dokonca aj čerešne či višne. Postupne sa „rodina“ záhradkárov rozširovala. „Škoda len, že nie sme nijako organizovaní. Za totality sme sa akosi dali trochu dohromady, no teraz sa už znova stará zväčša iba každý sám o seba. A to nie je príliš dobre. Veľa chlapov chodí za prácou do sveta a odtiaľ prinášajú domov stromčeky, aké iní ešte nemajú, ba o nich ani nevedia. O technikách a spôsoboch pestovania ani nehovoriac. A mohli by. Škoda, že na spoločnú reč si už ľudia čo aj v jednej dedine akosi nevedia nájsť čas...“