Spiša. Postava „Ognia“ je neodmysliteľne spojená s tragickým osudom viacerých Slovákov, ktorí nezahynuli v rokoch II. svetovej vojny, ale po vojne, rukou Józefa Kuraśa a členov jeho bandy, ktorá v rokoch 1945-47 rabovala, terorizovala a vraždila na Spiši a v okolí.
Okrem publikovaných spomienok rodinných príslušníkov zavraždených obetí, spomienok tých, ktorým sa podarilo ujsť so životom a boli násilne vyhnaní zo svojich domovov, sme v októbri 1997 uverejnili na stránkach nášho krajanského časopisu Život dva články Kým vlastne bol Józef Kuraś? pera prof. Jozefa Čongvu, ktorý už vtedy reagoval na pokusy o rehabilitáciu tejto tragickej a rozporuplnej postavy a na chválospevy publikované v mesačníku „Hale i Dziedziny“ a v novotargskom týždenníku „Nasze Strony“. Druhým článkom bol list kňaza doktora Władysława Zarębczana z Ríma Silvester 1945 v Gronkove, ktorý spomínané periodiká, ako aj krakovský „Tygodnik Powszechny“ odmietli uverejniť. Tak prof. Jozef Čongva, ktorý položil vtedy jednu základnú otázku, či je možné, aby v súčasnom Poľsku bolo možné oslavovať vrahov, ktorí zavraždili Jozefa Chalupku, Jána Lapšanského, Jána Kraka a Jána Ščureka z Novej Belej (16.4.1946) a ďalších – Pavla Bizuba, mlynára z Tribša (24.1.1946), Michala Kužela z Nedece (12.11.1946) a taktiež poľského učiteľa Franciszka Madeju z Kacvína? Zase kňaz Władysław Zarębczan, ktorému 31.12.1945 Józef Kuraś osobne zastrelil v Gronkove dedka Władysława Zagatu-Łatanka, strieľajúc mu do tyla hlavy, ďalších troch členov jeho rodiny – Stanisława Zagatu-Łatanka, Leona Zagatu-Łatanka a Bronisława Zagatu-Łatanka a taktiež dvoch iných obyvateľov Gronkova Józefa Szewczyka a Władysława Krzystyniaka, sa pýta prečo sa tak stalo? Prečo títo nevinní ľudia zahynuli, a prečo po toľkých rokoch vec ostáva naďalej nevysvetlená, ba dokonca sa nachádzajú ľudia, ktorí chcú z Józefa Kurasia „Ognia“ urobiť poľského hrdinu, ktorý vraj bojoval s komunistami o „slobodné“ Poľsko? Obaja zdôraznili, že hore menované obete, tak Slováci, ako aj Poliaci, nemali nič spoločné s komunizmom a ku žiadnym štruktúram rodiaceho sa režimu nepatrili. Všetci boli obyčajnými roľníkmi, ktorí sa politickí neangažovali. S ľútosťou treba konštatovať, že tieto otázky neboli vysvetlené dodnes.
Naše krajanské spoločenstvo a viacerí obyvatelia Podhalska, preto s veľkým prekvapením prijali fakt, že 13. augusta 2006 v Zakopanom poľský prezident Lech Kaczyński odhalil pamätník venovaný pamiatke Józefa Kurasia „Ognia“ a jeho vojakov. Nepomohli protesty predsedu Svetového zväzu vojakov Krajinskej armády (Światowy Związek Żołnierzy AK) v Novom Targu Jana Kacwina, ktorý potvrdzoval názory Slovákov zo Spiša a Oravy na túto postavu. Nepomohli protesty viacerých obyvateľov Zakopaného, Nového Targu a napokon aj Ostrowska a rodného Waksmundu, ktorý mimoriadne utrpel od „hrdinských“ činov Kurasia. Pamätník bol postavený a túto slávnosť svojou prítomnosťou poctil dokonca poľský prezident, ktorý kvôli tomu prerušil dovolenku.
Je to mimoriadne šokujúce! Ako je možné takto prekrúcať dejiny a historickú pravdu!? Je možné, aby osoba zodpovedná za vraždy, fyzické týranie stoviek ľudí, násilnosti, lúpeže, krádeže dobytka, protiprávne nakladanie veľkých kontribúcií, ktoré museli platiť celé spišské obce, a vyhnanie z domovov tisícov obyvateľov slovenskej národnosti Spiša a Oravy bola poľským hrdinom? Túto základnú otázku musíme znova položiť a opäť sa musíme zamyslieť, čo spôsobuje, že sú takto prekrúcané fakty? Kto potrebuje, aby vrah bol hrdinom?
Konajúc v tejto veci obrátili sme sa so žiadosťou na prof. Władysława Bartoszewskiego, predsedu Rady ochrany pamäti bojísk a mučenia Poľskej republiky vo Varšave (Rada Ochrony Pamięci Walk i Męczeństwa), ktorá, ako oprávnený štátny orgán, dala súhlas na výstavbu pamätníka v Zakopanom, o vysvetlenie dôvodov tohto súhlasu. Znepokojil nás taktiež obsah príhovoru tajomníka Rady ochrany pamäti bojísk a mučenia Poľskej republiky, Andrzeja Przewoźnika, ktorý počas odhalenia tohto pamätníka v Zakopanom povedal: – Józef Kuraś „Ogień“ je jedným z poľských hrdinov, ktorých treba napodobňovať, a Poľsko spláca voči nemu dlh..., – lebo je to propagácia násilia a ostáva v očividnom rozpore s článkom 119 § 2 poľského trestného zákona, ktorý zakazuje, i to v mene akýchkoľvek politických cieľov, pochvaľovať vraždy, teror, násilie, šovinizmus a rasovú neznášanlivosť. Tieto trestné činy sú orgánmi činnými v trestnom konaní stíhané z úradu a očakávame, že tak aj bude!
Predsedu Rady ochrany pamäti bojísk a mučenia Poľskej republiky, prof. Władysława Bartoszewskiego, sme požiadali taktiež o to, aby sa snažil, aby prijaté a platné právne, etické a spoločenské normy v Poľsku boli dodržiavané. Pamäť o mučeniach by sa mala vzťahovať najmä na obete a nie na ich páchateľov. Rada ochrany pamäti bojísk a mučenia bude garantom dodržiavania týchto noriem. Ak nie, naša budúcnosť sa javí v čiernych farbách.
Autor: Ľudomír Molitoris, generálny sekretár Spolku Slovákov v Poľsku
