Zmrzlinár, pastier kráv, čašníčka plaviaca sa na lodi, pltník – čo spája týchto ľudí? Majú radi svoju prácu, a hlavne, vykonávajú ju len počas sezóny.
JÁN
Keď sa Ján stal pastierom kráv na bzinskom družstve, splnil sa mu tým jeho dávny sen. Dlhé roky pracoval v ZVL-ke, potom skúšal šťastie vo Švajčiarsku. Nič z toho ho však nenapĺňalo. Prácu, ktorá ho baví, našiel až pri kravkách. „Je to pasia. Aj keď chlapi do mňa sem tam zavŕtajú, vraj, ha, čo je to za robota, aj my by sme sa chceli na lúke opaľovať. Tak im vravím: Veď poďte, vyskúšajte si, čo to je stáť v taký upršaný deň pod dáždnikom. Ale oni vidia len tie pekné, slnečné dni,“ vraví 48-ročný muž. Pasenie kráv prirovnáva k paseniu oviec. Rozdiel je však najmä v tom, že kravky potrebujú kvalitnú pašu, aby dávali čo najviac mlieka. Ján sa nemusí báť ani útokov medveďov či vlkov. Tie si totiž na také veľké zvieratá, akými kravy sú, netrúfnu. Okrem pastiera dohliadajú na stádo aj vycvičené psy. Ján vychádza na pašu skoro ráno a vracia sa z nej podvečer okolo piatej. Na kravy už čakajú dve dojičky, ktoré 180 kusov dobytka podoja za necelé štyri hodiny. Samozrejme, s pomocou techniky. Denne nadoja približne 3 tisíc litrov mlieka, ktoré putujú na spracovanie zo Bzín do Leštín. Ján zostáva na družstve aj v zimných mesiacoch. Vtedy kravy vykrmuje a stará sa o ne priamo v maštali.
ĽUBO
Dolnokubínčan Ľubomír je zmrzlinárom. Kedysi zmrzlinári putovali na špeciálne zostrojených bicykloch po dedinách a mestách neustále prenasledovaní hŕbou detí, ktoré sa nevedeli dočkať vytúženého kopčeka zmrzliny. Ľuba nájdete počas letnej sezóny každučký deň na tom istom mieste – za malým okienkom v obchodnom dome v centre Dolného Kubína. K práci predavača zmrzliny sa dostal pred tromi rokmi. „V pôvodnom zamestnaní som si odrobil klasických osem pracovných hodín a šiel som domov. Tam som nevedel, čo s časom, preto som sa rozhodol zmeniť povolanie,“ rozpráva 33-ročný, stále nezadaný zmrzlinár. Teraz pracuje od rána do večera sedem dní v týždni. Na osobný život mu teda veľa času nezostáva a to mu pomaly začína vadiť. Naopak na jeho súčasnej práci Ľuba baví to, že sa stretáva a komunikuje s množstvom ľudí. Už neraz zažil situácie, kedy nevedel, či sa má smiať, alebo vziať nohy na plecia a radšej utiecť. „Minule sa mi pri podávaní zmrzliny zákazníčke tak nešťastne posunul kornútok v ruke, že jej všetky kopčeky skoro skončili vo výstrihu. Veru neviem, ako by som jej to vysvetľoval,“ smeje sa Ľubo. Zmrzlinárska sezóna končí koncom septembra alebo v októbri. Záleží na počasí. V zime Ľubo zoberie hocijakú prácu, ktorá sa mu naskytne. Vlani napríklad predával kebab len pár metrov ďalej od svojho „letného pracoviska“.
ZUZANA
Sympatická 26-ročná Dolnokubínčanka je vysokoškolsky vzdelaná. Štúdium ukončila pred niekoľkými rokmi, avšak na to, aby nastálo zakotvila kdesi v kancelárii, sa cítila byť príliš mladá. Chcela ešte vidieť svet a užiť si život plnými dúškami. Rozhodla sa teda zamestnať sa na zaoceánskej lodi ako stewardka. „Splnila som si tým svoj sen cestovať po svete. Spojila som príjemné s užitočným,“ tvrdí Zuzka a ďalej pokračuje vo vymenúvaní toho, čo pozitívne jej netradičné zamestnanie prinieslo. „Získala som nezávislosť a sebavedomie. Vonku sa musí každý naučiť spoľahnúť sa sám na seba a vtedy v sebe človek nájde skryté rezervy. To by som v normálnom živote nikdy nezískala.“ Zuzana sa plavila dlhých deväť mesiacoch po mori už tri razy. Bolo to v oblastiach Karibiku, Mexika, Aljašky a naposledy Tahiti. Za najsilnejší zážitok z pobytu v cudzine považuje prekonanie svojej fóbie z vody. Odhodlala sa na podmorské potápanie, ktoré si napokon zamilovala. Aj keď teraz strávi určitý čas doma, nepochybuje o tom, že sa na loď ešte aspoň raz vráti. „Kto raz pocíti silu mora, je s ním navždy zviazaný. Zakaždým, keď uvidím more, zoberie si kúsok zo mňa a ja sa po ten kúsok musím vždy vrátiť.“
MARTIN
Martin z Hornej Lehoty si počas prázdnin privyrába ako pltník. „Všetci moji kamaráti odišli do zahraničia, len ja som zostal tu. K pltníčeniu som sa dostal pred tromi rokmi úplnou náhodou. Prechádzal som sa so psom po okolí a stretol svojho terajšieho šéfa. Spýtal sa ma, či by som to nechcel robiť a ja som súhlasil,“ hovorí študent informatiky. V Žiline absolvoval špeciálny kurz, ktorým získal odbornú spôsobilosť vodcu malého plavidla. „Záverečná skúška pozostávala z 27 teoretických otázok a praktickej skúšky. To sa policajt posadil na plť a ja som nás musel splaviť celou trasou od Lehoty po Podzámok po rieke.“ Hlavná sezóna pre pltníkov je počas veľkých školských prázdnin. Na pltiach sa však nezriedka plavia i v máji či októbri. Dokonca už mali od istých poľských turistov požiadavku aj na silvestrovskú plavbu plťou. Martin na svojom dočasnom zamestnaní najviac oceňuje prácu s ľuďmi. Tvrdí, že zároveň sa zdokonaľuje i v cudzích jazykoch. Ak majú pltníci dobrý deň, spravia počas neho dvadsať až tridsať jázd. Na stretnutia s určitými ľuďmi Martin tiež len tak ľahko nezabudne. „Nedávno som mal na plti istého chlapíka. Bola akurát malá voda a my sme zavadili o nejakú skalu. Na to sa ma ten chlap úplne vážne spýtal, či neviem, kto do rieky nahádzal toľko kameňov. Jeho otázka ma natoľko zarazila, že som mu nebol schopný ani odpovedať.“
Autor: aš