Článok pokračuje pod video reklamou
a, no ten na zážitok zo stredy 30. augusta nezabudne, čo živý bude.
Pavol Dedinský nebol v stredu na poľovačke, ale na hubách. So sebou však mal aj svojho obľúbeného spoločníka – poľovníckeho psa. Keď prechádzali popri mládniku pri diviačej obore, pes sa ostro rozštekal do mladého porastu. „Najprv som si myslel, že v smrečkoch sú diviaky, keď tam pes začal tak dorážať. Podišiel som bližšie. Keď som bol od mladiny asi na tri metre, zrazu sa smrečky rozleteli a vybehol na mňa medveď. Aj keď som bol v šoku, v prvom rade som sa otočil a chcel som ujsť. No boli sme zrejme príliš blízko, predpokladám, že preto aj zviera zaútočilo,“ spomína na otrasné chvíle Pavol Dedinský. „Nemal som šancu, bleskurýchle ma dobehol, schmatol zubami za zadok a pravé stehno a trhal. Zozadu na neho dorážal môj slovenský kopov, takže len čo ma medveď na sekundu pustil, aby sa obzrel, prevrátil som sa na chrbát a chránil som si hlavu ľavou rukou. Zahryzol aj do nej, kosti zaprašťali... Ani nie tridsať centimetrov od tváre som cítil jeho dych, v tej chvíli som si prial jedno jediné – byť v bezvedomí, aby som necítil, keď ma bude trhať... No pes mu nedal pokoja, skákal mu do chrbta, preto sa medveď znova odo mňa na chvíľu otočil, aby ho labou odhodil. V tej chvíli som sa ho snažil od seba odkopnúť. Zviera schmatlo moju pravú nohu, aj v nej kosti povolili. Zozadu do neho stále dorážal zúrivý pes, tak sa medveď rozbehol za ním... To mi zrejme zachránilo život. Zviera na kus odbehlo, ja som sa zatiaľ odplazil k stromu a schúlil do klbka. Pes mu ušiel, medveď sa ešte obzrel na mňa, no už sa nepriblížil a pomaly zmizol z dohľadu. S biedou som sa dostal až k najbližšej lesnej ceste, kde som volal na kamaráta, ktorý tam mal byť. Ten mi pomohol, na traktore ma zviezli dolu a zavolali pomoc.“
Ako Pavol hovorí, za celý ten čas nestratil takmer nič krvi. Šok ju vraj v ňom úplne „sekol“. Lekári mali čo robiť, aby poprišívali naspäť visiace kusy mäsa a dali dohromady polámané kosti. V sobotu a v nedeľu Pavol dostal ešte aj vakcíny proti besnote.
Poľovníci z tunajšieho poľovníckeho združenia sa stretli na schôdzi v sobotu 2. septembra a rozhodli sa požiadať o odstrel zvieraťa, ktoré ochutnalo ľudskú krv. „Uvidíme, ako zareaguje na našu požiadavku obvodný úrad životného prostredia. Ale rád by som sa ešte vrátil do hory na poľovačku, nerád nechávam za sebou nevybavené účty,“ hovorí Pavol Dedinský. Obáva sa však, že napríklad nočné poľovačky sú už minulosťou: „Keď som mal pred sebou prvú noc, bál som sa aj zaspať, aby sa mi o tom znova nesnívalo, a aby som nekričal zo sna,“ spomína.
Našťastie, nočné mory sa zatiaľ „nekonali“.
„Podľa môjho odhadu mohol mať tento medveď do 200 kíl. Keď nad tým spätne uvažujem, nie je bežné, aby medveď takto útočil. Vždy, keď môže, radšej sa človeku vyhne. Museli sme ho buď vyrušiť zo spánku, alebo tam mal nejakú korisť a my sme prekročili kritickú vzdialenosť, ktorá je 7 – 10 m od zvieraťa. Vtedy sa cíti byť ohrozené a útočí. No nič podobné si z Oravy nepamätám, a to som poľovníkom už 15 rokov. Moja mama však spomína, že tu kedysi dávno podobný prípad bol...“
Zalistovali sme v knihe Milana Mičuru Poľovníctvo na Orave a skutočne – útoky medveď na človeka prežili viacerí poľovníci či pastieri. Najhoršie z nich dopadol poľovník J. Oleš zo Suchej Hory, na ktorého v r. 1984 zaútočila medvedica vodiaca mláďatá. No na svoje stretnutia s medveďmi nikdy nezabudli ani Daniel Kočalka z Malatinej (1972) Jozef Felhauer z Nižnej (1975), v Pribiši sa s medvedicou stretol J. Juraš (1983). V r. 1986 navštívil medveď salaš pri Habovke (tiež poľovný revír O. B. Potok) a keď sa ho snažil bača D. Šiška odplašiť podomácky vyrobenou výbušninou, prišiel o ruku.
