najmenej očakávajú. Ale poštári sa stretávajú aj s inými problémami...
JURAJ ADAMEC
Dolný Kubín-Kňažia - Najnepríjemnejšou službou poštára Juraja Adamca bola bezpochyby tá, keď ho pri jednom dome v Kňažej napadol pes. „Bol marec a na cestách ešte ležali kopy snehu. Okolo toho domu som chodieval pravidelne a nič podobné sa mi dovtedy nestalo. Tentoraz ale pes využil nahrnutú kopu snehu pri plote, a keď som chcel vhodiť do poštovej schránky list, hravo sa po snehu dostal cez plot,“ opisuje nepríjemný zážitok poštár. „Keď sa pes zjavil predo mnou, zostal som len prekvapene stáť. Zdvihol som obe ruky - a vtom vyskočil a zahryzol sa mi akurát do tej, v ktorej som držal zásielku pre jeho majiteľa.“ Z poranení sa Juraj Adamec liečil doma dva týždne. Aj keď sa celá udalosť odohrala už pred piatimi rokmi, stále mu ju pripomína jazva na dlani, ktorá mu po pohryznutí agresívnym psom zostala. Odvtedy sa má Juraj Adamec pred psami na pozore. „Nezáleží, či sú malí alebo veľkí. Psy sú predsa len zvieratá a nikdy neviete, čo od nich môžete očakávať,“ hovorí. Sám je majiteľom psa a tvrdí, že by ho nikdy nenechal voľne pobehovať po ulici, ani po dvore, keď sú tam neznámi ľudia. Poštár si je totiž dobre vedomý toho, že za svojich miláčikov zodpovedajú ich majitelia.
Prímenia zohrali svoju rolu
Tvrdošín – Margita Lukačková je jednou z tých, ktorí kus svojho života zasvätili jednému povolaniu. „Čerstvá dôchodkyňa“ do augusta pracovala ako poštárka úctyhodných 26 a pol roka. „Svoju prácu som mala rada. Keď sa vrátim v mysli naspäť, môžem povedať, že som sa stretávala väčšinou s príjemnými a dobrými ľuďmi.“ Rajón pani Margitky tvorilo približne 500 rodín na sídlisku Medvedzie a v starej časti Medvedzia. V spomienkach sa vrátila k prvým „zážitkom“ vo svojej práci. „Viete si predstaviť moje prekvapenie, keď som prišla do starého Medvedzia a mala som roznášať poštu a odovzdať ju „iks“ Medveckým? Okrem troch rodín sa v starej časti Medvedzia všetci volali Medvecký, Medvecká. Najviac bolo Jozefov a Jánov.“
Postupne sa naučila rozoznávať ich podľa prímenia - Hura, Gasper, Beňo, Pišút, Borsuk, Šuster, Martinek, Rapák, Heretík, Páterek, Kukla... Tým však ešte nemala vyhrané. Prímenia, ktorými boli jednotlivé rodiny nazývané, nestačili. Medveckých s rovnakým prímením bolo tiež viac a bolo potrebné vedieť ešte jedno prímenie. Ak prišiel list napríklad na meno Jozef Medvecký a išlo sa o známeho rezbára, musela si „vžiť ďalšie prímenie“ a zaniesť list Jozefovi Medveckému (Beňovi – Kaňovi). „Odosielatelia často nenapísali číslo domu a tak sme len mohli hádať, ktorému z množstva Jozefov či Jánov patril. Ale nikdy sa nestalo, žeby sa list nedostal k správnemu adresátovi. To nie je pre nás, to je pre Huru na vyšnom konci, povedali mi - a naozaj to bolo tak.“
Niekoľkokrát sa Margite Lukačkovej stalo, že pri vydávaní dôchodkov na konci zmeny chýbali peniaze. „ Stalo sa mi, že pri odovzdávaní dôchodkov som niekomu dala viac, ako mu patrilo. No aj na také prípady mám len dobré spomienky. Prišli za mnou aj domov a zvyšné peniaze mi vrátili, alebo si ma počkali a vrátili ich v nasledujúcich dňoch.“ Nečudo, poštárka vždy prechádzala svojím rajónom usmiata a pre každého mala dobré slovo. Letné „túry“ boli znesiteľné, ale v zime to nebolo jednoduché. Vyjsť na kopec k poslednému domu na Hríbikoch, ak cestári „zabudli“ posypať či odhrnúť sneh, si vyžadovalo nemálo sily. „Často som sa musela brodiť do pol pása v závejoch a pridržiavajúc sa plotov som schádzala z Hríbikov. Poštu bolo treba doručiť vždy a včas.“ So psami nemala Margita Lukačková nikdy zlé skúsenosti. „Len raz na mňa jeden vyskočil, ale neublížil mi. Ľudia ich mali zväčša uviazaných, ak nie, stačilo, aby som zakričala, a hneď prišiel niekto z domácich.“
Autor: aš, ač