Článok pokračuje pod video reklamou
Čím nás prekvapil Pavla Danka ATak tento rok na festivale Verím Pane?
V prvom rade účasťou. Po minulé tri roky sme nemohli prísť, pretože na predstavení tancujeme vždy všetci. „Decká“ sú väčšinou študenti a cez prázdniny chodia do zahraničia zarobiť si nejakú tú korunku. Po ťažkostiach s predstaveniami bez alternácií sme pripravili divadlo, kde neúčinkujú všetci. Teraz vo februári sme v premiére uviedli vystúpenie Pra(e)meň. Jedna z účinkujúcich alternácií je síce len tak „pozbieraná“, lebo sme sa stretli len tento týždeň, takže uvidíme, ako to dopadne. Niektorí členovia sa iba nedávno vrátili z Portugalska, Anglicka. Ale teraz sme pripravení. Naše predstavenie je voľne inšpirované stretnutím Ježiša so Samaritánkou pri studni. Čiže je o smäde, o hľadaní prameňa, ktorý by nás premenil.
Aké boli začiatky ATaku? Máme informáciu, že členovia skupiny boli spolužiaci zo strednej školy. Je to tak?
Ja som od nich starší o päť rokov, takže to nie sú moji spolužiaci. Aj keď nie sú z jednej triedy, z jednej školy určite – z Gymnázia Sv. rodiny z Petržalky v Bratislave.
Začalo to tak, že som bol pozvaný riaditeľkou, ktorá ma videla tancovať na jednom večierku, aby som viedol na škole krúžok – pohybovú prípravu. Napokon sme sa vďaka dobrým ľuďom osamostatnili a fungujeme už ôsmy rok.
Koľko má ATak dnes členov?
Z pôvodného ATak-u ostalo deväť stálych členov. Tento rok sme po prvýkrát v našej histórii prijali dvoch nových členov.
Prečo ste si dali názov ATak?
Sme známi tým, že sa radi hráme so slovami a slovnými hračkami. Vyplýva to aj z toho, že aj atak je viacznačný: je to atak - ako útok a zároveň je to - a tak... Preto máme v názve dve písmená veľké a dve malé, aby to nebolo také jednoznačné. Teda ATak je niečo nenápadne sa tváriace a zároveň sa snažíme útočiť na dušu človeka. Všetky naše názvy sú viacznačné: EXodus, stroMY; ďalšie naše vystúpenie sa bude volať Raj, ale pred tým bude malé v - čiže (v)Raj. V minulosti sme nepoužívali počas vystúpenia žiadne slová, aj teraz sú slová obmedzené len na minimum. Snažíme sa, aby to neboli len také bezduché „tanečky“ bez pointy, ale aby si z nášho vystúpenia diváci odniesli čo najviac.
Ako dlho trvá nacvičenie jedného divadla?
Minimálne štyri mesiace. Stretávame sa dvakrát do týždňa. Tomu všetkému predchádzajú dni, mesiace, niekedy aj roky príprav. Choreografiu som robil v minulosti sám, lebo sme sa nepoznali, ale už sme na to štyria. Okrem toho dávame dohromady poznatky, ktoré sme sa naučili inde. Tiež sa od kompetentných učíme základy klasiky alebo držania tela. Veľmi nám pomáha aj naša nadaná kostymérka a výtvarná návrhárka Eva Böhmová. Vďaka nej sú naše kostýmy kreatívne a pritom praktické. Za tým všetkým sú aj iní skvelí a nadaní ľudia, bez ktorých to jednoducho nejde.
Každé divadlo, ktoré predvediete, je diametrálne odlišné od predchádzajúceho. Ako to robíte, že ste vždy takí nápadití?
Na túto otázku neviem odpovedať, hoci ju dostávam často. Neviem. Beriem to ako riadenie Ducha Svätého. Niekedy som mal pocit, že už nemáme čím zaujať, že je čas nechať to tak. Stačí len malý podnet – zážitok, pieseň a ďalej to ide samo. Vtedy sa smejeme: len to nikomu nehovorme, aby nás niekto nepredbehol. (smiech)
Čo poviete na atmosféru na festivale Verím Pane?
Námestovo a celý festival je pre mňa, ako to aj organizátori tento rok vystihli, rodinný festival, kde sa cítim ako doma. Je to môj stredobod prázdnin, sa sem vždy teším. Je tu úžasne kreatívny potenciál, vyše dvadsať dielní, kde sa aktívne zapája vyše päťsto mladých ľudí, úžasný program, kde možno vidieť menej známe aj profesionálne skupiny, skvelý duchovný program... Je to tu jednoducho skvelé.
