Článok pokračuje pod video reklamou
Ako vnímate prácu s mládežou?
Keď som bol na Aljaške pozoroval som zlatokopov, uvedomil som si koľko námahy museli venovať, aby našli kúsok zlata. Ich úsilie mnohokrát vyšlo navnivoč, nič nenašli. Ak budeme hľadať a do každého človeka zasadíme semienko lásky, pokoja, má to zmysel. S mládežou je citlivá práca, lebo ľahko je ich nadchnúť, ale ťažšie zaujať a udržať si ich pozornosť.
Do akej miery rodina formuje človeka?
Od malička je človek formovaný svojou rodinou. Je aj produktom svojich predkov, rodičov, starých rodičov, je to ovocie generácií. Niektorí nemajú šťastie žiť v harmonickej rodine, ale to neznamená, že človek je stratený. Ak hľadá, tvorí, „prehryzie“ sa k niečomu. Masa splýva s tokom doby a len málo ľudí sa stane osobnosťami, ak na sebe nepracujú. Osobnosťami sa stávajú, keď dozrievajú a chybou je, že nevyrastajú v prepojení generácií. Ak mladí ľudia majú nezrelých rodičov, vychovávaných papučovou kultúrou, nemôžu dostatok duchovného dať svojim deťom. Nemôžu im dať sami to, čo nemajú. Ak deti nemajú bližší kontakt so svojimi starými rodičmi, prišli o niečo, čo sa nedá nahradiť. Môžem to posúdiť podľa seba. Moji starí rodičia mi dali strašne veľa.
Mládež je vždy svojská.
Nemôžeme mládež ako takú odsudzovať. V každej dobe má svoje „výkyvy“, musí prejsť sebaprocesom, ktorý sa postupne vykryštalizuje. Mládež má potrebu „vyblázniť sa“. Dôležité je, aby neprekročila určité spoločenské mantinely. I vandalizmus môžeme chápať ako proces sebavyjadrenia. Človek je anonymný a chce sa vyjadriť. Niekedy sa prejaví vandalizmom, deštrukciou a takto chce na seba pútať pozornosť. Do tejto kategórie môžeme zaradiť napríklad sprejerov. Každý chce v niečom vyniknúť. Záleží na tom, či je to dobré pre neho a pre spoločnosť. Niekedy musí dobro dozrieť, o čom svedčí i moja nedávna skúsenosť: Prišiel za mnou asi 25-ročný človek, pamätal som si ho ako dosť problémového a zložitého. Boli s ním ťažkosti, nevedel sa nikde zaradiť. Viete si určite predstaviť moje prekvapenie, keď prišiel s tým, že chce pomôcť – dať niečo chudobným alebo na kostol. Prezradil, že k tomu kroku ho viedla životná skúška, keď sa dostal až na samé dno. „Bol som na dne – v ničote, alkohole, prázdnote. Vtedy som začal rozmýšľať o Bohu i nad tým, kto som, aký som a kde kráčam. Vždy som mal všetko, podané ako na tanieri a nevážil som si to. Cítim, že treba pomôcť iným,“ povedal mi.
Každý musí nájsť sám seba.
Mladým ľuďom sa nepriamo diktuje, akí majú byť. Musíš mať úspech, bohatstvo, najnovší počítač, musíš mať toto a tamto. A to je omyl, každý si môže vybrať, to čo chce.
Slobodu musíme zároveň chápať ako zodpovednosť. Máme vyspelé technológie, luxusné byty, spojili sme celý svet internetom, dostávame sa do vesmíru, len medziľudské vzťahy sa nám vzďaľujú. Technika zjednoduší život, ale veľa berie. A ľudská psychika má svoje hranice. Človek nie je stroj, je krehká bytosť, žije v civilizácii, ktorá mu diktuje aký mať byť, ako sa má správať a ak chce uspieť, musí naskočiť do vagóna a žiť spôsobom, s ktorým vnútorne nesúhlasí. Ak nemá v sebe vieru, môže nastať k psychickým poruchám. Zlo môže urobiť život ťažkým, rozleptať ho. Ak chce nájsť sám seba, mal by sa modliť, meditovať, v tichu premýšľať. A nemusí to byť len v kostole.
