Učila ma také, čo poznala zo svojej mladosti, keď ešte robila na majeri. A teraz viem spievať pesničky, aké len chcete,“ hovorí Alžbeta Jurinová. Hoci jej tiahne na 80-tku, je stále čiperná a plná energie. Spev brali ona a jej generácia ako súčasť života, niečo, čím vyjadrovali svoje emócie. Od veselých „pľúca trhajúcich“ až po tie smutné a žalostné. Množstvo zachovaných trávnic svedčí o veľkej tvorivosti Habovčanov. „Chodievali sme spievať na svadby. A hoci sme treli biedu, bolo akosi veselšie ako dnes. Zábavy bývali v krčme. Len čo zahrali, ja som prvá tancovala. Ľudia viac spievali, každú nedeľu sa dievčatá s chlapcami schodili poniže dediny. Tam boli drevá, na nich sme sedávali a spievali, spievali... Stretávali sme sa aj pod kaplicou, niekedy sme spievali až do polnoci. A keď prišla muzika a mládenci, tancovali sme aj na pasienku.“ Alžbeta Jurinová bola susedkou známeho huslistu Jozefa Vidiečana. Spolu s ním chodievali „na folklóry“ a videli pri tom kus sveta. „Viete, to je v človeku. Ja keď počujem husličky, tancovala by som, ako sa hovorí, aj so zlomenou nohou. Aj Svätému otcovi Jánovi Pavlovi II. som naspievala pesničky. Poslali mu ich ako Kyticu piesní zo Slovenska.“
V obecnej kronike sa zachoval zápis vdp. E. P. Bartoša: „Ľudia v Habovke na polnočnej spievali tak radostne a nadšene, že sa až obloky na kostole triasli. Keď som spomenul môjmu farárovi, ako silno spievali, povedal: Nech chvália Boha ako vedia.“
Autor: ač