Za legendou portrétovej fotografie

Celý svoj plodný pracovný život zasvätila fotografovaniu, v ktorom uplatnila vrodený talent a cit pre portrétovú fotografiu. Svoj fotografický talent naplno rozvinula po svadbe s Vendelínom Salajkom vo Fotoslužbe v Námestove v roku 1954. Manžel Vendelín sa venoval fotografovaniu, ale predovšetkým technickému zabezpečovaniu chodu fotoateliéru a Kornélia Salajková praktickému portrétovému ateliérovému fotografovaniu, ktoré malo v tých dobách aj na Orave široké uplatnenie. Zmena pomerov vo vtedajších komunálnych službách znamenala odchod z Námestova a tak v roku 1969 prišla do Tvrdošína, kde Výrobné družstvo invalidov zriadilo fotoprevádzku. V začiatkoch jej pomáhal manžel, ale praktické portrétové fotografovanie o ktoré bol v Tvrdošíne záujem, vykonávala sama za pomoci rodiny. Bola nútená prekonávať množstvo prekážok, pretože v Tvrdošíne sa veľmi ťažko hľadali vhodné priestory na fotoateliér a tak bola nútená meniť až päťkrát jeho miesto. Po skončení SVŠ a vojenčiny prišiel v roku 1989 za ňou do Tvrdošína syn Zdenko, ktorý po nej zdedil fotografický talent a zabezpečoval chod fotoateliéru, neskôr aj vznik firmy Fovis Salajka. Poslednú porterétovú fotografiu vytvorila v roku 2000. Ako dôchodkyňa už od osemdesiatych rokov fotografovala menej a zameriavala sa hlavne na výrobu a retušovanie portrétových fotografií vo firme svojho syna. Za svoju prácu pri rozvoji portétovej čiernobielej fotografie získala aj niekoľko ocenení. Kornélia Salajková, rodená Bronerská, rodáčka z Vavrečky bola jednou z mála žien na Slovensku, ktoré sa venovali portrétovému fotografovaniu pre verejnosť. Posledná rozlúčka s Kornéliou Salajkovou bola vo sviatok Petra a Pavla v Dome smútku na cintoríne v Tvrdošíne a koncelebrantom smútočných obradov spolu so správcom farnosti vdp. farárom Jánom Marhefkom bol aj brat synovej manželky vdp. Jozef Knapík, správca farnosti v Dlhej.