Z honelníka sa vypracoval na baču

„Dostať sa na salaš nebolo vôbec ľahké. Inej roboty tu nebolo a tak sme sa tam všetci chceli dostať. Bolo však treba dokázať, že ste schopný a máte na to,“ rozpráva dnes už 87-ročný Vincent Vrabec. V Malatinej sa ovce vyháňali začiatkom mája a do dediny zväčša schádzali na Michala. „V celej obci boli tri kŕdle oviec. Keď sa šlo na salaš, všetky sa nahnali do stredu dediny, kde ich majitelia odovzdali bačovi.“ Nechýbali samozrejme ani symbolické pokropenie svätenou vodou a rozsýpanie soli na ochranu oviec pred všetkým zlým. Bača sa s gazdami vopred dohodol na množstve syra, ktoré im odovzdá, zvyšné syrové výrobky a utŕžené peniaze za ne patrili bačovi. Aby sa ovce nepoplietli, každý majiteľ ich mal označené svojím symbolom. Znaky sa vyrezávali nožom do ucha ovce. „Ja som si viedol písanku, v ktorej som mal ten znak zakreslený. Pri ňom bolo napísané meno gazdu, ku ktorému patril,“ hovorí niekdajší bača. Častokrát sa stávalo, že ešte aj v júni napadol na pasienkoch okolo Malatinej sneh a pastieri sa museli s ovcami vracať naspäť do dediny. Preto postavili neďaleko nej veľký drevený prístrešok, známy ako Pajta. V prípade nepriaznivéo počasia valasi umiestnili ovečky do Pajty a v nej ich aj dojili. Pajta stojí dodnes a svojou polohou i vzhľadom už nalákala na príťažlivé zábery nejedného filmára. Nakrúcali sa tu napríklad populárna Perinbaba, Tri gaštanové kone, či Sokoliar Tomáš.
Po piatich mesiacoch strávených na salaši sa bača spolu s pomocníkmi a stádom vracali domov. Zimu pán Vincent trávil prácami okolo domu a v domácnosti. „Veru, ťažko sa vtedy žilo. Každý jeden peniaz bol poctivo vydretý. A pritom teraz mnohí hovoria, ako je zle. Čo je už na dnešku zlé, ja som sa nemal nikdy lepšie ako teraz,“ skonštatuje na záver Vincent Vrabec.