Vlastnoručne ušité kapce mu stále hrejú nohy

o. Pán Metod sa narodil v malej drevenici. Keďže ich v rodine bolo viac súrodencov, žilo sa im ťažko. Musel sa preto obracať na všetky strany. Už za mladi dostal prácu na salaši ako valach. Od mája do októbra teda trávil čas pri ovciach, v zime si finančnú situáciu vylepšoval výrobou kapcov a hraním po muzikách. „V jednej izbe sme sa tisli dve rodiny a ešte náš otec. Nedalo sa to dlho vydržať, tak som sa rozhodol postaviť si vlastný dom. Práce som mal dostatok a šitím kapcov som si dosť pomohol. V dvadsiatich deviatich rokoch som mal dom postavený,“ rozpráva M. Kočalka. Vyrábať kapce ho nikto nenaučil, k vycibrenej, ukážkovej práci sa dopracoval svojou svedomitosťou. Šiť topánky si k nemu chodili dávať rovnako muži ako aj ženy. Na pôvodné kapce pripevňoval namiesto gumených podrážok kožené remence, ktoré majiteľa chránili pred navlhnutím nohy. Súkno neskôr nahrádzal hrubými vlnenými látkami, napríklad z kabátov. Keď sa pán Metod zahryzol do práce, pár kapcov mal hotový za osem hodín. I dnes za ním ľudia chodia s prosbou, či by im nejaké tie „kapčúriky“ nezhotovil. Zdravotný stav mu však už nedovoľuje pracovať toľko ako voľakedy. Na tradičnú obuv však nedá dopustiť a v kapcoch stále chodí na omše do kostola. „Raz som si kúpil topánky v obchode. Dal som za ne dvesto korún a po chvíli nosenia mi na nich praskla podrážka. Veru, nestoja za tú cenu.“ Pokračovateľa vo svojom remesle zatiaľ nemá. A vraj sa nikomu ani nečuduje. „Bol by hlúpy ten, kto by sa ešte v dnešnej dobe trápil s výrobou kapcov,“ dodal svojrázny Malatinec.